High priests of the low cult

2. prosince 2016 v 2:15 | lapis |  Komentáre
Clovek oslahany zivotom sa nehada moc o pravdu. Naucil sa pragmatizmu. Otazka comu to pomoze zarezonuje v jeho hlave skor nez slova z jeho ust. Pokial to niecomu pomoze tak kona a bez zbytocnych reci okolo. Pretoze dobre vie co vskutocnosti obnasa mat vlastny nazor a vie ze ked ide vskutocnosti do tuheho, niet priestoru na zbytocnosti a vo vsetkych ostatnych pripadoch ma zapravdu evolucia.

Je stvrtok, vecer. Sedim v kaviarni a pijem svoju oblubenu vecernu kavu tak ako vacsina podobne zbludilych co sedia okolo. Znie tu obvykly kaviarensky hudobny vyber s tym ze dnes po prvy krat uplne iny. Znie Strausov viedensky valcik a Ave Maria. Asi to ma nieco spolocne s tym ze zacal advent a vsetko by sa malo premenit do tej prijemnej atmosfery plnej ocakavania. Pohladom zabludim k oknu. Na piedestali tam stoji nasvieteny vianocny stromcek s hromadou darcekov naokolo. Ma symbolizovat ducha vianoc - radost ze sme spolu, jednotu. Az na to ze stromcek je umely a darceky pod nim su prazdne, viditelne zrecyklovane z minuleho roku. Co keby boli prave a cakali az si ich dieti rozoberu. Tak malo a predsa tak moc, detail ktory premeni vyhlad na umele atrapy na skutocny zazitok. No nestane sa tak. Ostanu prazdne. Prazdnota ale nikoho neprekvapuje. Prazdnota je totiz dnes cnost. Tak ako tie darceky. Musia hlavne prezentovat. To ze nebudu patrit nikomu, nevnimame. Casom skoncia v kosi. Hlavne aby posluzili na tu chvilku co sa tu posedi. A kym sa dojde domov tak sa na ne zabudne. A ked sa tak zamyslim, nie to nijak vynimocne. Sloganom doby je Si vynimocny a tvojim osudom je byt perfektny. Je tam vsak jeden hacik, cim viac seba, tym menej druhych. Take prekrasne krabicky, zabalene vo farebnom okrasnom papieri, previazane zlatou maslickou. A co sa nachadza dnu ? Ja vzdy dufam ze len clovek ;-)

Ze prave ty si vymnika potvrdzujuce pravidlo? Paradox ? Singularita ? Pochybujem. Zijeme vo svojom uzavretom svete. A to co vnimame ako realitu je cisto subjektivne. Inak povedame vidime to co verime ze vidime. Nase pocity, viera, intuicia urcuje pre nas viac reality nez by sme si dokazali pripustit.

Ma to totiz evolucny podklad. Nase tela nie su dokonale, nie su simetricke. Aj vy mate jedno chodidlo o trosku vacsie nez druhe? Ste dislekticky, farboslepi, albin? Produktom miliard rokov evolucie, kde sa zivot snazil prisposobit prostrediu. A nase vnimanie sveta nie je vynimkou.

Clovek inak vnima realitu ked je v klude a ked je v strese. Sami mozete na sebe pozorovat ze ked ste vystresovany za urcitu hranicu, vas mozog vypne a konate ciste pudovo. Nema zmysel sa s nou/nim hadat ked je nastvana. Urobite si viac skody nez uzitku. V strese prebera kontrolu nas "primitivni mozog", fungujuci len na zakladnych instinktoch. Logicke myslenie je vtedy upozadene. Nema zmysel argumentovat. Treba sa snazit situaciu co najskor upokojit a temu prebrat v klude pri dalsej prilezitosti. Mozno az s prekvapenim zistite ako pomoze ked ju posadite do pohodlneho kresla, uvarite teply caj, na stol polozite zopar susienok, budete jej najprv len nacuvat a tym navodit situaciu aby sa uvolnila. Od tohto momentu logika nie je nepriatel.

Rozlicne vnimame aj to co je moralne. Pred nedavom za stolom oproti sedelo dievca. Krasne modre oci, vlnite hnede vlasy, zvodne pery a minimum makeupu, ktory len potrhuje to co bolo na prvy pohlad zrejme. Je to paradny kus zenskej. Uz nejaku dobu sme sa "nenapadne" pozorovali az sa nas pohlad stretol a ona sa na mna zadivala tak zvodne ako keby ma chcela zozrat, a darilo sa jej to skvele. Skoro som nevydrzal jej pohlad. Zachranil ma totiz neznami muz ktory v tej chvili vstupil medzi nas. A z jej ust zaznie "Ahoj milacik". Vzdicky ma prekvapi s akou eleganciou zeny vedia hrat tento zensky sport. Byt obdivovana. Chlapy vedia tiez hrat ale ich hra je o dost jednoduchsia. Kolko si ich ulovi. Oba sposoby hry maju iny evolucny podklad. Ona ma bud na vyber medzi Alfa samcom kde riskuje ze ju coskoro opusti alebo si najde "normalneho" otca jej deti ktory sice nema najlepsiu geneticku vybavu ale da jej vec po ktorej priahne este viac a to je stabilita. Samozrejme mat na vyber, vyberie si to najlepsie z oboch ale takato kombinacia alfa/stabilita je velmi vynimocna. Kto o koho bojuje, ci muzi medzi sebou o zenu alebo zeny o muza, je nahodne a pravdepodobnejsie v miestach kde je jedneho typu vyrazne menej nez toho druheho. Medzi nami nadrzane su obe strany len kazdy hra iny typ hry ako posunut svoje geny dalej.

V celku pikantna kombinacia: hra sa na dokonalu princeznu s bezchybnym chovanim a volnu chvilku stravi lovenim chlapov. Podobny moralny paradox sa naziva kognitivna disonancia. Sposob ako si uchovavame celistvost. Vyrovnanie seba s okoli aj za cenu ze sa oklameme. Zakazane ovocie si rasej sprotivime aby sme si nasli onen dvod ho radsej nechciet a prekonat bolest z odmietnutia. Nestoji to zato, jablko je urcite kysle. Povedome, vsak ? Tazko choreho radsej obchadzame, ako keby mal stigma. Ten pocit ze sme smrtelny, ten pocit nech sme akokolvek schopny a tak tu nepomozeme. ten pocit istoty, vizia, spolocne stastie je zrazu fuc. Videl som na vlastne oci, pocul na vlastne usi. "Co my to tu hovoris? Nemozem sa starat o kazdeho, mam dost svojich starosti! ". Nezazlievam im, take je totiz zakladne naprogramovanie cloveka. Vsemozne sa snazi uniknut bolesti. Malo kto vie postupit dalej, musel by totiz onu bolest prijat. Vysledok je aj tak neisty. Tak preco si robit zle ? Mas dve moznosti bud po rane od zivota ostat lezat a tvarit sa ze sa nic nestalo alebo vstat a pohnut sa.

Mame aj rozdielne sposoby ako o rozhodnutiach argumentovat. Zabludia raz niekedy vase kroky do bahna korporatu, zistite ze ludia sa tam podobaju kyvadlu. To co na nich hovorite ich mozno rozkyve ale nic v nich nezanecha. Zazijete mitingy pre mitingy, lizanie zadkov, prezliekanie kabatov a aj povesnu otocku o 360 stupnov. Poznate to? Je to groteska. Ako jeden zo zakonov doktora Parkinsna: na meatingu sa ma schvalit investicia do novej elektrarne za 1 mld. Technickym detailom ta nikto nerozumie, ale nik to tam nechce dat najavo. Byt za hlupaka. Prejde sa k hlasovaniu a investicia je jednohlasne schvalena. Nasleduje posledny bod na programe. Zabezpecenie pozemku straznym psom, ktoremu sa ma vybrat psia buda. Miting skonci fiaskom. Rozputa sa totiz hadka o najvhodnejsiu farbu a o najlacnejsieho dodavatela dreva. Kazdy tam totiz ma zarucene najlepsi typ a potrebnu erudovanost akademika z baumaxu. Potrebuje z mitingu odist s tym ze tam bol za toho kto to rozhodol i ked sa nakoniec schvalil projekt o siedmich na seba kolmych ciarach:


Taketo mitingy hned prevetraju vasu branicu a aj zaludok. Mate spolupracovat s bandou tazkych manipulantov, ktory radi okolo seba siria mlhu, pretoze im dava moznost stravit den v sladkom nicnerobeni aj ked by mali makat. A cakaju na prvu vasu chybu aby mohli na vas zhodit to ze za neuspech mozete prave vy. No bude prvy kto pred vsetkymi bude rozpravat o firemnej kulture a vizii do buducna. Kognitivna disonancia. Ti ludia nevedia v hlave udrzat ani 5 viet a len tupo reaguju na to co im chcete povedat. Zistite ze nerozpravaju v argumentoch ale len a zasadne v sloganoch. Tak som si povedal ze sa tiez musim nejake naucit.

Tak si to este stale ty ? Pokial si nejako nasiel sposob ako bolest prekonat, clovece mas nakrocene k velkym veciam. Nauc sa bolest nasmerovat k cinom, ktore ta posunu dalej. V tomto momente si sa prvy krat vymkol hre. Uz nie si figurka, ktora funguje na evolucnu automatiku ale robis svoje tahy a tahas aj za inych. Prekonal si prvu velku barieru, seba. Je na case zistit ze svet okolo teba je konstrukcia. Bol vytvoreny inymi ludmi, nie chytrejsimi ako ty a ty ho mozes menit. Je treba pretavit bolest do cinnosti, tam sa nachadza pokoj ktory ludia ako my hladame.

Umelci z bolesti cerpaju schopnost nahliadnut na realitu z ineho uhlu pohladu a byt na ten dany okamzik skutocnymi. Vedci (a nie len matematici) z bolesti cerpaju ohodlanie posuvat ludske poznanie a vdaka nemu miernit dopad a vylepsovat nas zivot. Basnici dokazu humorom nastavit zrkadlo nasemu egu ktore je ultimatnou metou na prekonanie. Zistit vrchol filozofie: "ze to nie je len o tebe". Vsetky tri su sposobom prekovania kontextov, skatuliek, krabiciek v ktorych zijeme. Kazda z nich to robi inak:


humor - hahaha
veda - ahaaaa
umenie - aaaaaa


Sme produktom evolucie, do posledneho "srobu". Nase videnie je skreslene, pretoze ze je vnimane obmedzenym aparatom, mozgom, ten produkuje skreslene nazory, ktore v skole tlacime detom do hlavy bez toho aby sme ich naopak ucili pochybovat, prekonavat samich seba, prekonavat kontexty v ktorych ziju. Aby sme ich naucili skutocnemu vedeckemu poznaniu ktore je o prekonavani barier. V skole sa ucia probemy len riesit. Beda ak nejaky najdes nejaky novy. Rok co rok produkujeme kopie tych istych skreslenych myslienok. Ale pritom deti nevedia odpovede na tie najzakladnejsie otazky. Kto som a co chem. Skutocne rozhodnutia su im odopierane tak dlho ze ked su pred nejake postavene tak sa ich boja. Ako mozeme tie moznosti tohto sveta vyuzivat, "uzivat si zivot naplno", ked cely zivot stravime iba na jeho povrchu ? ako prazdne krabicky, ako figurky evolucie fungujuce na automatiku zakladnych instinktov ...

V stredoveku stacilo aby si clovek nasadil na hlavu spicatu ciapku a bol z neho alchimista. Dnes chce byt zas kazdy manager a staci mu na to kravata. Krabicky bez obsahu, high priests of the low cult.
 

La Tomatina, kováč a toreador ?

17. listopadu 2016 v 21:10 | lapis |  Komentáre

Čo ma spoločné La Tomatina, kováč a toreador ? Predtým ako si odpovieme na túto otázku skúste si v rychlosti bez nejakého dlhsieho premyslania priradit prvú asociáciu, prvú myšlienku čo vás napadne, k nasledujúcim pojmom:
  • domáci nástroj
  • chovné zviera
  • farba
Máte? Potom pokračujte ďalej.
Dovolím si tvrdiť že sa trafim do vačšiny vaších odpovedí. U koho z vás som sa trafil do kombinácie domáci nástroj kladivo, chovné zviera krava, farba červená ? Prečo si dovolím niečo také tvrdiť ? Pretože sa jedná o známy psychologický jav, takzvaný priming.

Priming je technika ktorá sa používa v obchode, reklame, propagande, proste všade kde chcete v obecenstve vzbudiť asociáciu podľa potreby. Tak napríklad najznámejšia čierna sladená voda je Cocca-Cola. Najzdravší slúžený rastlinný tuk je Flora a najzdravšie jogurty ma Dannone.... Všetko to su asociacie s ktorými ste sa nenarodili ale boli do vás "naprogramované" častým opakovaním tých istých alebo podobných fráz, ktoré blikajú na vás z monitorov alebo pravidelne každých 30 min prerušia akýkoľvek zážitok z filmu. Onen priming totiž funguje veľmi dobre keď náš mozog funguje na "automatiku". Jeho opak - "manual" je mozne zazit ked riesite nejaku tazsiu matematicku ulohu, vtedy hlava v skutocne boli. A urcite to nie je nieco co praktikujeme nonstop. A prave na tomto priming stoji ze velku vacsinu casu sme v stave kedy moc nerozmyslame logicky ale pocitovo. Ma to vlastne evolucny podklad, ked praclovek utekal pred predatorom potreboval sa rozhodovat skoro okamžite, pretože od rýchlosti jeho volieb zalezalo jeho prežitie. Jeho rozhodnutia boli vcelku jednoduche vlavo, v pravo, k zemi, kde pocitove myslenie funguje dostatocne. Naopak kvadraticke rovnice a logicke uvazovanie su vydobytkom civilizacie poslednych tisic rokov a evolucne nestihli byt vyznamne :-). Na úspešný útek pred tygrom nebolo evolučne nutné spočítať diskriminant. Alebo naopak, kto si vyberá zubnú kefku hlavne podla farby?

Ak vám to len trochu pripomenulo Pavlova a jeho pokusy so psami tak nie ste ďaleko od skutočnosti. Ukazuje sa že stačí vnímať podnet často. A to už stačí aby sa nám stal známi. Pri rozhodovani kde nemame ani paru, je pre nás známejšia možnosť pravdepodobnejšia pretože vyvoláva u nás príjemneší pocit ako iné alternativy. Pri rozhodovaní kde je nám kontext známi, pocitové rozhodovanie, intuícia, stačí. Na to aby som odhadol či mi niekto známi klame mi stačí dobrý pohľad do očí a mám odhad povačšine presný. Oné pocitové myslenie však naprosto zlyháva pri odhadovaní kde toho vieme minimum. Napríklad by sme mali porovnať svoje výsledky v škole s celým svojím ročníkom. Podľa výskumov by to dopadlo tak že podriemerný sa budú preceňovať a nadpriemerne úspešný zas podceňovať. Dopadne to tak že sa rozhodujeme podľa pocitu. Čím je otázka obecnejšia tým je náš odhad horší.

Skúsme sa na chvíľku zamyslieť aký to má teda na nás dopad. Koľko naších rozhodnutí je takto pokryvených? Čo otázky ktoré sa nedajú nijako overiť? Čo v prípade otázok je boh ? Existuje posmrtný život ? Koho niekedy zaujímalo prečo svetu vládne sebaklam a prečo všetko čo sa týka človeka je taký paradox, tak tu má odpoveď. Nik nechce pravdu. Myslenie bolí a používame ho naozaj len v minimalnej miere. Človek je materialne stvorenie ktoré chce vo všetkom vidieť nejaký účel a zmysel aj keď tam vlastne žiaden nie je. Vo svojich deťoch a partneroch, blízskych chceme vidieť svoju kopiu, pretože opäť nás teší keď v druhých vidíme to čo poznáme - áno zas onen priming. Žijeme životy kde dookola opakujeme naučené vzory chovania. Nie len že nás nimi masírujú mediá, my si ich dávkujeme sami na seba. Tie najhoršie ľudské poklesky sú dôsledkom predávkovania sebaláskou. Pocity vládnu rozumu. Kto by už stál o fakty v tejto "post-faktovej" dobe.


Sú profesie v ktoré máme veľkú dvôveru. Len málo kto je ochotný sa pohádať so svojim lekárom o liekoch ktoré mu predpisuje. Teda až na vínimky kedy na svoju nádchu budeme zvelečivať dovtedy pokiaľ nedostaneme celé veľké balenie, silných antibiotík pretože chorobu zásadne nevyležíme. Ale v tých ostatných prípadoch kedy sa spoliehame na erudovanosť doktora a slepo mu dvôverujeme. Som ten posledny ktory by tuto profesiu spochybňoval ale tak isto viem že pokiaľ nebudeme chápať ako veci fungujú tak zákonite časom sa stanú z faktov mýty a z vedy mágia. Deje sa to vlastne už teraz. V momente keď je vám predpísaná homeopatická liečba .... tak zbystrite.

Na začiatok chcem uviesť, že liečba bilinkami nie je to isté ako homeopatická liečba.


Tak teda po poriadku.

Homeopatika clstne neobsahuju nič okrem paradoxov, čím ďalej tým divnejších a divnejších:

= Je založená na tom že substancia ktorá vyvoláva chorobu u zdravého človeka, naopak u chorého lieči.
= Danú substanciu je potrebné riediť, pretože čím je redšia tým je silnešia....
= Homeopatikum je štátom schválená liečba, ktorá nemusí dokladovať svoju účinnosť ako ostatné medikamenty.

Vrátme sa ešte k tomu riedeniu. Na krabičkách máte vždy uvedené číslo ako moc je "účinná" látka zriedená a to v jednotkách C. C je zriedenie jedna ku sto (C je rímske číslo 100). Slabšie homeopatiká zacinajú niekde na 9C čo je 1 molekula latky v 100 na deviatu molekulach destilovanej vody. To jest číslo z 18 nulami za jedničkou. Pripadne 15 C kde tych núl je 30. Sudruhovia, tu už sme dávno prekročili štatistickú pravdepodobnosť že sa v roztoku nacházda aspoň jedna molekula látky. Niet divu keď si čítate zloženie, zistíte že obsahuje sacharózu a monohidrát laktózy. Teda len cukor. Čítate ďalej a skoro vždy je tam marketingová veta že nie sú známe žiadne vedľajšie účinky, aké potešujúce :)


Kedisi som v aute zabudol párky z kauflandu. Po týždni boli úplne v poriadku. Človek sa zasmeje, keď si vlastne uvedomí, však ano, nič v nich predsa nie je čo by sa mohlo skaziť :D Tak isto ako v homeopatikách je to len cukor a to príšerne drahý, ešte dražší než bio.

Smiech vás však prejde keď zistíte že homeopatika si kúpite v lekárni tak isto ako iné medikamenty. Ano na poličke vedľa coldrexu máte vystavené tieto preparáty ako alternativu. Cena tiež poteší. Je podobná ostatným liekom. Sú zabalené v podobných krabičkách dokonca aj s príbalovou informácoíou ktorú nikto nečíta. Proste priming na vás ako vyšitý, v obchode sa nepredáva maso ale masový výrobok a v lekárni nie liek ale placebo a to všetko s láskou pre nášho zákazníka.

Váš doktor vám predpíše homeopatiká v prípadoch keď už normálna liečba nezaberá a je to len nahrážka pre vašu psychiku aby ste to vedeli zniesť. Ak to ešte doteraz nebolo jasné, tak zopakujem pre tých čo nedávali pozor. Je to biznis na ľuďoch ktorý sú bez nádeje a snažia sa chytať každej slamky ktorú majú v dosahu a na hlupákoch ktorý nevedia čítať príbalovú informáciu. Takto vidíte že cukrom liečia neurologické problémy, no však bez úspechov. Dokonca ma ani neprekvapilo keď som vo vlaku stretol človeka ktorý liečil chrípku homeopatikami a svojej mamine sa do telefonu sťažoval že to nezaberá. Ešte aby, však lieči sladidlom do buchiet.

Evolučne priming bol pre nás výhodou, no súčastný život sa stal ďaleko komplexnejší. Už dávno nežijeme v lese a stojíme na výdobytkoch bývalých generácií, ktoré krok za krokom urobili náš život pohodlnejším, ale zato komplexnejším a pocity už dávno nestačia na popis reality. Možno najväčšou výzvou ktorej budeme musieť v najbližšej dobe čeliť je práve presun más k hlbšiemu pochopeniu vecí okolo seba. Nie len využívať ale aj chápať, pretože v opačnom prípade, keď sa roztvoria nožnice medzi všeobeným chápaním ako veci fungujú a novými výdobytkami, tak skutočne pre bežného človeka bude veda mágia, do ktorej tajností budú zasvetená len úzka skupina ľudí, ktorá tu bude vládnuť a z doby post-faktovej sa nestane éra dobývania vesmíru ale éra mytologická pripominajúca hádam orwelovskú 1984.

Baby put it in your head, Hollywood is dead.

30. května 2016 v 21:31 | lapis |  Komentáre
Klam, manipulácia, pretvárka, to sú mocné nástroje ktoré sme ziskali vďaka adaptácií, vďaka evolucii. Zaujalo ťa už niekedy prečo to tak vlastne je?

Každý klame

~90 % informácií prijímame zrakom. Je to neuveriteľné kvantum informácií, ktoré dávajú mozgu tak zabrať že klam začína už tu. Obraz totiž nevzniká v oku, oko nie je orgánom videnia. Oko je len receptor. Oko je citlivé na elektormagnetické žiarenie určitých vlnových dĺžok, ktoré v bežnej reči nazívame svetlo :) a prenaša ich vo forme chemického signálu do mozgu, ktorý je skutočným orgánom videnia. Mozog tie ampere a volty interpretuje na hrany, hrany nasledne prirovnava k tvarom a a tvaru nakoniec priradi vyznam. Nariklad kruh - cerveny kruh, s useckou - jablko. Samozrejme toto je velmi zjednodusena definicia. Ma skor demostrovat fakt ye tychto tvarov vieme rozoznat iba obmedzeny pocet. Pritom hlavne zameranie su objekty ktore su pre nas dolezite ako potrava a ludia s ktorymi prichadyame do kontaktu. A hlavne ich emocie. Rozoznava usmev, smutok, agresiu z jenmych pohybov mimickych svalov. Tolko detailov neroznavame na ziadnom inom objekte. Naopak s tvarmi ktore boli evolucne nepodstatne ma mozog velky problem a mozeme ich demonstrovat na celej plejade ocnych klamov.

Ten obrazok sa v skutocnosti nijak nehybe, naozaj :)


Klam posluzi ako vyborny motivacny faktor. Ti najschopnejsi si dokazu lahko vsugerovat ze dokazu to co si zaumienia aj ked nemaju vlastne páru o tom či to v skutočnosti zvládnu. Obzvlášť ľudia ktorý vedú nejakú skupinu ľudí využívajú tento trik a hraju rolu nedobytnej pevnosti v ťažkých dobách. Ich nasledovatelia sa radi o túto istotu oprú. Tak sa pozná líder. Paradoxne nemusí mať často pravdu a ani ju nemá, ale jeho ovce mu budú aj tak vďačné že v dobe neistoty bol zdrojom pocitu istoty.


Stádo nezaujimaju fakty, naopak riadi sa pocitovo

Môžeme si nahovarať ake mame vzdelane obyvateľsvo, koľko je tu gramotnych ľudi, koľko vysokoškolskych vzdelanych vyprodukujeme rok čo rok ale v konečnom dôsledku voľby vyhrá naväčší tlčhuba, malokedy niekto kto ma realne čo ponuknuť. O to sa zaujima len zlomok, a ti si onych tlčhubov kúpia. Najlepsie rovno všetkych :D, ať žije kauza gorila.... Môžeme sa čudovať prečo to tu s politikou tak vizera. Ono je to tak zamerne. Ono vyprodukovať nového Topolánka, Hrošíka (Paroubek), Zemana je ľahké, tak ako vyprodukovať novú českú superstár. Majú svoju chvíľku slávy, svoje poslanie a svoju kauzu za ktorú budú potom zatratení. Ale to je úplne v poriadku v budúcich voľbách budú nové tváre, tie už zaručene čestné :D Prídu s dobrým jednoduchým sloganom, "Ano, bude líp" a to akosi voličom stačí. Jeden môj známi politik my rozprával jeho zážitky z politického školenia ako viesť kampaň.

47% voličov sú ľudia "chlieb a voda". Im sa zavďačíš keď budeš hrať na emócie a istoty.
47% sú pravicový voliči, ktorý sú pracovití ale na politiku nemaú moc čas, pretože budujú svoju kariéru. ostáva tak čas na večerné správy kde musíš pôsobiť sebaisto a hrať na istoty. Plne si uvedomuju že trepeš ale aspoň očividne neškodíš.
6% to sú ľudia ktorý sa o politicku zaujímajú a prečítali si tvoj volebný program, sledujú tvoju aktivitu a sú schopní argumentovať v prípadnej diskusií. na nich sa vyser :D

Keď si pozriete večerné správy sú plné čísel. Rozumiete im ? Divate sa tam na tie percenta a miliardy ale rozumiete tomu? Počuje rozhovor s ministrom financií o jeho odhade rozpočtu a potom názor opozicneho politika aký špatný to ten odhad v skutočnosti je. To aby sa v tom niekto ešte vyznal. Často to uzavriem s tym pocitim že predsa môj favorit má vždy pravdu :D
Už sme si zvykli že v telke zaznie nadávka, predsa radi kukame na tich exotov čo budú v realiti show. Zvukar to vitípe... Aspon tak chrani nevinné hlavičky našich detí. Našťastie tie najhoršie nadavky sa v telke skoro vôbec nevyskytujú. Nadávky ako integrál alebo logaritmus. Také relácie majú našťastie nulovú sledovanosť, aspoň takto ochránime našu mládež. Ešte by z nich boli magori.


Paradoxne v dobe informácií vládne, nie že nechuť, ale odpor k faktom

Že nie ? Skuste niekedy porušiť tabu a skuste nadhodiť inu temu ako 3 diskuterske evergreeny: alkohol, sex a hovna. Zistite že to nie je čas ani miesto na taketo temy. Téma nech je už akákoľvek musí byť zameraná na pohodu a dobrý pocit aby každý v skupine pochopil. 3 zakladne témy chápe každý a aj humor okolo nich. V podstate ľudií nezaujíma nič iné než oni sami. Je omnoho podstatnejšie pamatať si meno a nejaký drobny detail a už takáto drobnosť otvára dvere skoro všade. Má to ale jeden nemilý dôsledok pokiaľ sa na tej všemocnej gausovej krivke nachádzate už aj tesne za priemerom. Väčšina rozhovorov je strašnáááááá nuda. :D A keď nájdete niekoho kto chápe humor nie len o prdeli a grckách, je to ako sviatok. Väčšinou to ale býva niečo iné. Napriklad behanie. Dnes tu behá kde kto :D Tak počúvate nekonečný monolog o tom ako si dotyčný/dotyčná vyberala tie najlepšie športové gaťky, tričko, a botičky. Na rúčku si pripevní ajfónik s aplikačkou na behanie ktorá spočíta vydanú energiu s presnosťou na kalóriu, chodí behať s najkami, a potom sa pôjde dojebať knedlom-zelom. Však môže, má nabehané :D Je ťažké takejto osobe potom zveriť že chodievate behať maratóny a to v otrhaných botách z lidlu a starej bunde, však jej pokazíte dojem z toho že to čo koná má zmysel, že je to podstatné, narazíte asi na najčastejší ľudský poklesok - onú márnivosť.
Naučiť sa behať nie je až taká trifka ale zas žiadna veda, treba mať techniku inak vaše kolená vám to vrátia. Treba byť vytrvalý začať s malými traťami ale pravidelne a vytvoriť si návyk aby ste sami od seba chceli behať a nehľadali výhovorku prečo nie. Potom sa dá na tom stavať a trate predlžovať. Chce sa to naučiť vytrvalosti a poznať svoju cenu, vedieť prečo to chceš....Ale toto nestretavam. No omnoho ľahšie je predsa byť vyčúraný, na drinu sa vybodnuť a hrať na vyzáž. Byť odborníkom na všetko, totiž všetko praktikuješ. Máš kúpené predsa to najlepšie vybavenie. To ti ja samozrejme pochválim a rozhovor ukončím. Ja viem mám maniere totálneho křupana. Pražský ľudia o mne často hovoria že som snob. :D




Pravda je výmyslom klamárov

... Ano ten nekonečný boj o pravdu. Hájenie slobody a demokracie. Vždicky citim prijemne svrbenie v okoli veľkého zvierača keď niekto onu temu načne. Je to skoro na posranie :D ....

Patam si na jeden článok o tom ako začínala telka. Jej tvorcovia ju považovali za nástroj ktorý pomôže posunúť ľudstvo na inú úroveň, Shakespeare už nebude len pre vyvolených. Recenzenti tej doby nedávali telke moc šancu. Ich argumenty stáli na tom že bežný americký človek predsa nestrávi celý deň pred obrazovkou a nebude sa vyvaľovať. Správny americký občan predsa využije svoj voľný čas na prácu v domácnosti a k práci si pustí rádio. Dve exterémne predpovede a obe sá netrafili. Telku má dnes skoro každý a čumí do nej vlastne stále. No namiesto Hamleta je to nástroj masovej propagandy a vymyvania mozgov.

Akosi podvedome veríme že to čo je v telke je pravde. Je to predsa v telke ! jeden ďalší môj známi politik my zas raz povedal ako vlastne pre nich novinári fungujú. Buď ste dosť bohatý a kúpite si celú mafru :D alebo si kúpite "balíček" v ktorom máte niekoľko predplatených pozitívnych článkov o vášom ctenom subjekte a niekoľko negatívnych o vašej konkurencii. Ano novinari, tí ktorý majú byť dozorcom demokracie sú producentom špiny. Šajze kapitalizmus. Ať žije kancelária Blaník. Robiť novinarčinu poctivo je tak ošemetné téma že v USA o tom natočili celý úspešný serál. Ešte som na takého nenarazil, čo nebral svoju prácu ako ťažký business a upenlive čakám deň keď narazím na vínimku. Bude sa totiž konečne blízkať na lepšie časi.

Každá správa je strujúca, z každého nedorozumenia kríza a z každého stretu názorov ozbrojený konflikt. Všetko je Vám predkladané tak akoby ste ku všetkému zaujali názor. Velice sofistikovany - ano alebo nie. Ste za alebo proti. Otázka je vzdy postavená tak aby na ňu boli len dve odpovede a váš názor bol extrémy podľa toho jak je potrebné. Ďaleko od skutočnosti, tak ako ti čo predpovedali buducnosť TV.


Král je nahý

Existuje jedno pekné prirovnanie s chovom opíc. Budete chovať skupinu opíc v klietke a krmit ich bananmi tak aby boli nasitene tak aurat. Na vrch klietky zavesíte celý zvazok bananov a budete vyčkávať. Keď sa niektora z opíc k nim priblíži začnete do kietky striekať vodu a nie len na toho jedinca ktory sa odvažil ako prvy ale postupne na všetky opice v klietke. časom sa opice naučia na banany nešahať. V tomto momente nastupi druha fáza experimentu kedy vymeníte jedne opicu za nového jedinca neznalého miestnych pomerov. Čo sa asi stane? Ta hneď ako uvidi banany na strope a rozbehne sa za nimi ale nedostane sa k nimi. Jej spoludruhovia sa za nou rozbehnu a daju jej poznat ze na tie banany na strope sa nesaha vzdy ked sa za nimi rozbehne. po čase to vydzá. Takto postupne vymenite celé osadenstvo a na banany nik nešahne. Nik nebude vedieť prečo, striekanie vodou vlastne nik z nezažil ale nik z nich sa už neodvázi pokusšiť šťastie. Všetci na seba navzájom dozerajú a udržujú status quo.

Toto chovanie je pomerne bežné i u človeka. Tiež udržujeme rituály bez hlbšej znalosti prečo tomu tak je. Skúste sa spítať starších detí alebo aj niektorých dospelých čo je SNP (Slovenské Národné povstanie), nevedia, prišli sa pozrieť na tanky. Keby to boli len deti... Zistite že niektoré otázky nie je možné v určitých kruhoch ani vysloviť a autority spochybňovať. Tak napríklad, skúste si zájsť na Havlovskú konferenciu Forum 2000. jej heslo je "... lidé, scházející se pod záštitou Fora 2000, se pokoušejí překračovat hranice svých profesí, zeměpisné polohy a náboženského vyznání." Krásne však ? Minuloročnou temou bolo vzdelanie, ISIS a stedný východ. Skúste v tejto spoločnosti samích významných politikov položiť otázku kto vlaste predáva ISIS zbrane ? Však sa tam nezabija mačetami ale guľkami, ktoré musel niekto vyrobiť a predať. Otázka celkom k veci nie? Identifikovať toho kto vlastne na tých ubožiakoch zarába a zatočiť s ním. Neriešiť dôsledok ale zdroj..... Otázka je odignorovaná ako keby vôbec nezaznela.

Určité témy sú proste tabu. Nech ste kdekoľvek a nemusí sa vykladať ani príliš veľké úsilie aby to tak ostalo. Je to tak správne? Neviem. Čo ale viem že taktika strkania hlavy do piesku je pomerne jednoduchá, občas funguje ale robí nás neschopnými konať v momente keď by sme mali.



Kde je kríza, tam je príležitosť.

Na Slovensku sa do parlamentu dostal fašista. Volilo ho celých 8%. 209779 voličov. Prečo by niekto so zdravim rozumom volil fašistu ? Odpoveďou je že rozpráva jednoducho. Jeho volebný program za moc nestojí. Funguje ale na inom princípe. Nesľúbi nič svetoborné, ale to čo sľúbi to splní. A to na trpiacich ľudí funguje. Tieto jednoduché slova znejú ako nebeská pieseň tím ktorý hlas nie je počuť a chcú aby niekto, hocikto ich problemy vyriešil. Pokiaľ im pomôže fašista budu voliť fašistu. Je to cele zvratene, toto uvažovanie. Uvažovanie boli ma prst, už pekne dlho a už my je jedno aky liek na to použiješ, či mastičku alebo my rovno utneš celu ruku. Hlavne že ma zbaviš tohto trapenia..... To sa čo teraz deje je len možno predvojom nepekneho konca. Nerad tu zniem ako šialeny prorok, ale toto je moment kedy demokracia umiera, pretože jej nositeľ a vykonávateľ nefunguje. Demokracia nie je svata krava. Nie je to žiadna prírodná sila. Je to len dohoda ktorú rešpektujeme. Keď rešpekt končí skončí aj demokracia. Ako môžu ľudia rešpektovať že gorila sa zamietla pod koberec, vytunelovanie vahostavu si zaplatia občania sami a ešte doplania dane? To že po uliciach sa povaľujú neprispôsobivý vandali, že nemôžem si dovoliť nutné lieky a pritom štát kupuje predražené CT? Rieši zato úplne iné problémy ako kojenie matiek v parlamente. Tých 200 000 už povedalo stačí. Nepridávam sa k nim, ale je to vysvedčenie, ktoré sa nesmie ignorovať. Fašista totiž dostane 3 miliony euro za to že sa dostal do parlamentu za ktoré chce zorganizovať polovojenske jednotky domobrany. Keď byť na poplach tak teraz, pretože ak sa mu to podarí a neprispôsobivých zaženie do geta, v ďalších voľbá to nebude 8%. Pritom je ale na riadenie obchodu a ekonomiky neschopny, jeho janošikovia vedia narabať možno s valaškami a nie s percentami. Ale to voličovy nevadi, volia menšie zlo. Cele sa to podoba domino efekt, stači ho spustiť a nik nevie kde sa zastaví.

(slovenský jánošík.... enjoy)

Obľubenou vyhovorkou politikov keď niekto kritizuje ich prácu je "Tak poďte a robte ju s nami". Nemyslel pritom asi fašistu. Radikáli sú ľudia ktorý do politiky nepartia. No objavia sa vždy keď je zle. Je to prirodzeny jav, asi ako chrýpka. A zaleží na nás či sa ju odignorujeme. Chce to pekne ležať a vypotiť sa, žiaden party hard !


Baby put it in your head, Hollywood is dead

Má toto vôbec nejaký záver, nijaký ma nenapadá. Možno je treba pomenovať skutočný problém a to je ľudské ego, ktorého sme otrokom. Človek je schopný veľkých vecí. Mal som to šťastie pracovať s ľudmi ktorý ovládli svoje ego a mali neskutočný "ťah na branku". Práca s takými ľudmi je ako z úplne iného vesmíru. Máte spoločný cieľ a každý chce. A vtedy môžu vznikať velké veci. Keď potlačíš svoje ego a prejavíš empatiu a pochopenie. Namiesto urdržiavania statusu quo sa nebojíš riskovať a často získaš skúsenosti o ktorých sa ti predtým ani nesnívalo. Predtým si bol zaslepený egom a bránil si tak svojmu rozvoju - naučiť sa obetovať tým čím si aby si získal tým čím budeš. Toto nedokáže ale každý. A čím si starší tým to ide horšie. človek musí byť veľká osobnosť a hlavne musí sa naučiť vedieť riešiť konflikty aj v mimoverbálnej oblasti. Predstavte si že sedíte v kolektíve nových ľudí. je vás tam zo desať a každý z nich je iný. jeden je expresívny, má fialové nechty, druhý taký tichý, tretí ma rád všetko pod kontrolou, taky tipický šef, a aj taký ten typ čo je super priateľský. bavíte sa tak o všetkom možnom a jeden druhého naozaj počúva. aj keď rozpráva povahovo nevýrazný človek. Ano v tej chvíli mlčí aj expresívny a počúva čo mu schce zdeliť. A potom čo skončí, nenastane prepnutie na inu temu, temu "dominantného človeka", ktorý si chce uzurpovať právo byť v stredobode pozornosti ale v teme ticheho človeka sa pokračuje. Keď som toto prvý krát zažil naživo padla my držka. Človek si uvedomí že byť uzurpátorom a manipulantom je vrcholne neslušné. Otvorilo to oči čo je vskutočnosti podstatné. Takáto toleratná skupina má totiž najväčšiu šancu problémy prekonať, pretože žiaden názor nie je podradný a každý názor je vypočutý a prediskutovaný. Každý druhého rešpektoval. Valhalla.

Nebudem vám ale mydliť oči. Vybudovať takú kutúru je neuveriteľne ťažké. Každý tam nemôže patriť. Ľudia sa do toho koletívu selektujú. Človek spozná aká je to tažká úloha hneď ako na letisku prekročí bránu smerom Česká republika a atmosféra sa okamžite zlomí. Tích milých ľudí a rešpekt vystrieda agresia a vyčúranosť. Vitaj doma :D
 


Dajte mi jeden pevný bod.

1. listopadu 2015 v 16:10 | lapis |  Komentáre
"Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem celou Zemou.", to hovorieval Archimedes a mal sakra pravdu. Na tuto vetu narazí hádam každý už na základnej škole ale malokedy ostane povšimnutá. V záplave stoviek ďalších ostáva jednou z mnohých a jej podstata okolo nas preveje, ako ranný vánok, pohladí ale v momente je fuč.

Nie som hádam jediný, a vidi to tak hádam skoro každý kto má oči, v hlave nemá zeleninu alebo dobrovoľne nepodstúpil lobotómiu. Západ ako civilizacia pomaly končí. A ta východna moslimská vlastne taktiež. Koniec, šmitec, game over. Nie že by to bola novinka. Nie, my sme si svoju budúcnosť zvolili sami. Áno, je to naš chlieb každodenný, náš životný štýl, ktorý tu žijeme a praktikujeme. Tá bájna civilizácia a jej hodnoty ktoré stáli na titánoch renesansie ako DaVinci, Bacon a ich nasledovnikmi Kopernikom, Kantom, Descartom, Voltairom, Newtonom ktorých tu má každý plné ústa až je div že sa nimi nezadlávý, končí. My sme si sami zvolili vymrieť.

Demografia je odbor štatistiky ktorý sa zaoberá pôrodnosťou a množstvom populácie. Je to v podstate jednoduché. Rok čo rok si zaznamenávam počet novonarodených a zomrelých. Robim to rok čo rok. Táto štatistika v sebe nesie nie len okažitý efekt, koľko sa narodilo minus koľko zomrelo ale ma aj zotrvačnú zložku. To znamená, že ľudia ktorý v súčastnosti žijú môžu mať potomstvo. Problém nastane, keď počet takýchto ľudí klesne pod učitú hranicu. Vtedy má daná krajina veľký malér, nie hneď, nie za 5 rokov, ale 30 až 40 keď sa vymenia generacie tak 2x, pretože už počet žijúcich a aktívnch k reprodukcií bude minimum. Nebude dosť ďalších ďetí. Civilizácia prestane plniť svoju prvú a vlastne jedinú podstatnú úlohu a to je vychovať ďalšiu generáciu. Nastane nevyhnutný kolaps ako sa to stalo už toľko krát v minulosti.

Grécku civilizáciu sme preberali asi v škole všetci. Ich politický systém je základ toho nášho. Pojmy ako demokracia, republika to su všetko krásne pojmy ktoré vznikli práve tam a darilo sa im. Možno ale to čo nevieme, nebolo dobre vysvetlené, nebolo podčiarknuté a zdôraznené, prečo skončili. Mali predsa demokraciu. V čom bol teda ich problém?!! Ako je možné že taký politický systém skolaboval ? Príčin je veľa, jednou z nich bol kult mladosti. Na vrchole ich civilizacie duchom doby bolo užívať si, hromadenie moci a nezmyselné vojny medzi sebou, čoho dôsledkom bol obrovský demografický pokles. Nebolo dosť deti, nebolo dosť následovníkov ktorých by bolo možné vzdelať a ktorí by tie ideály bránili. Svet vtedy nebol práve najbezpečnejšie miesto (a nie je nim ani dnes!), bez vojakov a elity nebol poriadne kto by tento svet bránil. Dôkazom čoho sú aj poznámky vojakov ktorý pri dobývaní Atén nachádzali viac sôch ako obyvateľov.

Úryvok so Sofoklovej poslednej hry Oedipus at Colonus veľmi jasne vyjadruje pocity tej doby - je lepšie sa nenarodiť, alebo ak predsa, mal by človek zomrieť v rannom veku. Tak aspoň unikne životnym kalamitám.

Not to be born is, past all prizing, best; but, when a man hath seen the light, 
this is next best by far, that with all speed he should go thither, whence he hath come.
For when he hath seen youth go by, with its light follies,
what troublous affliction is strange to his lot, what suffering is not therein envy,
factions, strife, battles and slaughters; and, last of all,
age claims him for her own,-age, dispraised, infirm, unsociable,
unfriended, with whom all woe of woe abides.

Keby vas zaujimalo tak najväčšiemu prúseru v Europe v demografickom metrítku čelí Nemecko, ktoré v dohľadnej dobe zasiahne demografický šok. Nájsť čistokrvného árijského nemca bude ako hľadať ihlu v kope sena. Nie že by ich zaplavila vlna migrantov zo sirie, naopak oni ich urgentne potrebuju pretože nebude pracovnych sil ktoré by motor europy hnal ďalej. Merkelova otvorila náruč migrantom nie len z humanitárnych dôvodov.

Motivy upadku su vidieť všade. Prvym z nich je kult smrti, uctivanie minulého, kedy staviame väčšie mauzóleá pre mŕtvych ako domi pre živých. Kult, tradicia, umrele osobnosti. Nedokážeme prekonať mysliennie na minule lepšie časy a pritomnosť nám uniká. Doslova ňou plýtvame. Namiesto aby sme pretvárali hodnoty minulosti na riešenia súčastnosti, ostávame v akomsi tranze. Sme neschopní konať, pretože všetko sa nám zdá zbytočné, upadáme do ťažkej apatie. Zmena aj tak nepride, tak prečo sa snažiť. Prepadneme sebaklamu: "žime si len tu a teraz, užívajme si čo to ide". Upadame do klamenho pocitu že žijeme v nemennom svete a my si musíme uzurpovať čo to ide, kým to este ide. Party hard pokiaľ sa len dá. No nezabúdajme na to že žúrka je síce fajn ale niekto na konci bude musieť ten účet zaplatiť a účet môže byť celkom paradoxný. Vedci predpovedali že vyhynieme na demografický booom, kde všetci umrieme vo vojne o potraviny. Omyl, nám je život tak jedno že radšej ako civilizacia vymrieme, náš počet sa zmenší na tak malý počet že akákoľvek nestabilita nás položí. A nebude to v historií poprvé. Keď bude niekto v jeho pochabosti chcieť vedieť dvôvod prečo toto tu nefunguje a ukazuje pritom prstom že za to určite môžu tí migranti, nech pamätá že tri prsty na jeho ruke ukazuju priamo na neho. To že sa náš vzdušný hrad zrúti je len dôsledkom toho že sme to tak dospustili. Nebol nik kto by tie hodnoty, chránil a posunul ich aby nezostali len prazdnymi rituálmi ako kostoly zívajúce prázdnotou, ako minimálna volebná účasť, ako demografické harakiri.


Zabudli sme na to čo robi ten život tak zaujímavím. Ľudské vzťahy. Degradovali sme ich sme na vec denno-dennej spotreby. Dnes akosi nechce riešiť nik, su akosi dostupné. Skoro ako rohlíky v tescu. Nik už pomaly nevie ako vznikajú ale keď dojdu každý má okolo toho tu najlepšiu pripomienku že prečo. Dnes riešime predsa len podstatné problémy doby ako moc, peniaze, pracu, postavenie no ale to že s detmi netravim vôbec žiaden čas, nas akosi netrapi, som taký otec/matka . Trapi ma že moje deti sa nechcu učiť, že papuľujú, odvrávajú, a keď pridu do puberty je to s nimi na nevydrťžanie. Ja sa ťa ale pítam kedy s nimi stravil čas ? Len tak ty a oni, aby vlastne vedeli kto si aby zistili koho maju mať vlastne radi. Nie, ty si tak vyčerpany z prace že nechaš nech namiesto teba miluje telka. Popova, rockova kurva im je vzorom, tak sa nečuduj že maju take mravy ako pes baskerwilský. Ty si ten cudzinec v ich živote. Keď na to po rokoch prideš tak je už sakra neskoro. Kto vlastne pre nich si ? Žijeme s akýmsi pocitom že vzťahy sú akosi dostupné. Počuvam neustale nareky a srdcervuce spovedi kde sa my dotyčný vyspovedá že neverí v partnerský vzťah a žije v akomsi blude že existuje niečo ako idealny vzťah a svet sa asi proti tebe spikol že ty ho prave nemaš. JA vo vzťahy neverím, JA ich budujem. Da to obrovské množstvo práce ich vybudovať a udržovať. Ako všetko potrebujú čas aby sa utvrdili. Samotná viera v lepšiu budúcnosť nepomôže, i keď je základom všetkého. Čo pomáha je neustála schopnosť analyzovať svoje pády, prispôsobiť sa situáci, problémy prekonávať a nie ich nechať vyhniť. Nie, pri prvej nezhode zabaliť, zahodiť, zadupať a hlavne oklamať samého seba že to tak bolo správne. Poznáte hádam všetci ten moment kedy sa rozpravate s dotyčným a ten nie je vôbec pripraveny aby počul to čo mu chcete zdeliť. Jeho chuť udržať si to čo má, je tak veľká, že sa bojí akokoľvek riskovať aby získal lepší život. Je to taka nekonečná špirála opakovaní tých istých zlozvykov a utužovania svojho sebaklamu, svojho vzdušného zámku, svojej zidealizovanej predstavy, že svet som už poznal, mňa neoklame, naopak ja kontrolujem život, ja budem tu ten vyčuraný. To že nedokážeme prekonávať aj elementárne ľudské spory a volíme tú ľahšiu cestru - úťek, nás akosi netrápi.

Rodina, to je opovrhovaný inštitút dnešnej doby. Nik ju akosi nechce. Sú to predsa starosti, život je predsa tu, nám sa neche viazať. Deti mať dnes v skorom veku je predsa škoda. Treba si užívať kým to ide. Na ne bude čas vždy. To hovoríte na začiatku, potom si nájdete výhovorku že nie je správna doba, však všade je kríza a potom by už človek aj nejako chcel ale ono sa zas prírode moc neche. Že aj aby sa chcelo, v tomto veku ste v praveku boli už pravdepodobne mŕtvy. Tento problem majú hlavne vzdelané ženy. (Tu sa hneď ohradím. Nie som žiaden sexista, utlačovaľ žien, nemám doma harém a myslim si že ľudia by už dávno vybudovali kolóniu na Marse keby sme umožnili ženskej polovici našej populácie lepšie využiť ich vlohy a hlavne mam ich veľmi rád ;) ). Na čo ctená polovica dnes akosi zabúda že sú to budúce matky, ktoré dajú život ďalšej generácií. Nik iny to za nich neurobí. Problém, ktorý vidím ja, že ženy sa nechú stať matkami. A to sa my zdá perverzné. V momente keď sa populacia odmietne reprodukobvať tak je odsúdená k záhube. Rozhovory s takými ženami sú docela frustrujúce. Absolútne nemajú k rodičovstvu vzťah. Nič. Nada. Pod slovami praca, škola, vzdelanie, knihy, alkohol, sex, planovanie buducnosti toho vedia nahovoriť kvantá ale keď sa prejde na temu deti ako keby ste povedali tu najhoršiu nadavku, skoro okamžite ste nepriateľ slobody a kultu mládí.
Videl som aj pripad kde žena porodila dieťaťa a neprijala ho. Naivne si myslela že sa bude baviť ďalej, len ten uzliček vykalov akosi moc plakal..... Dalo obrovské množstvo úsilia aby toho zhíralého zasrana (novopečenú matku) naučili nebiť krkavcom ale matkou. Ako sa ale hovorí, ľudia vám nemôžu dať to čo sami predtým nedostali. Tento stav nie je zaležitosťou tohto roku, nie je to preto, že je to teraz moderné, je to skôr problém ktorý tú máme dlho a teraz len eskaluje. Žneme to čo sme si zasiali roky predtym, teda nezasiali. Ako si ma človek predstaviť rodinny život keď žiaden pekný rodinny život nezažil ?
Nie že by rodiny fungovali moc predtym, surovci sa našli všade. No život bol iný, pomalší. Ľudia vačšinou mali farmu a ich deti im tam pomáhali. Mať veľa detí znamenalo mať veľa pomocných rúk, tiež ich aj hodne zomrelo kým sa stali dospelými. Moc sa necestovalo a skoro s určitosťou si vedel že budeš pochovaný 50 m odtade kde si sa narodil. Nie moc zaujimavý život ale človek vedel kam má smerovať. Deti a žena do kostola a on do krčmi. Znie to uboho ale mal si cieľ večný život v pánu bohu, mal si svoju rolu, svoje miesto. Spítajte sa vašej babičky aký život viedla ich mama, ich babi a zistite ten obrovský rozdiel.
Dnes žije viac ako dve tretiny obyvateľov Európy v mestách. Jazdiť do práce stovky kilometrov denne je bežné. Odsťahovať sa za prácou na iny kontinent je pomaly snom každého cieľavedomého človeka. Jeho pôsobisko je zrazu celý svet. Oj pekna to idea no čo je jej dôsledkom, si doma všade a nikde, ale ťažko sa toto niekomu vysvetľuje kto to nezažil. Na koho doma čaká pekáč buchiet a je mu to málo.

Obcene tu chýba také to prečo. Prečo žiť. Prečo sa snažiť ? Ma to hodne spoločné s prechodom na sekularny spôsob života. Dalo by sa povedať že to že pre väčšinu v Europe prestalo existovať nebíčko a tým aj dôvod prečo sa snažiť je fuč. Tento sebaklam, viera v boha je tak učinný. Jedinný štát na svete ktorý nemá problém s demografiou je USA a skúste hádať prečo :) Určite preto že sa viac modlia :D Nie, pretože nestratili svoj cieľ. Boh a spasenie je jednou z odpovedí, jeden z cieľov. V Európe akosi ostávame v domnnení že žiaden nepotrebujeme. Opak je pravdou ...
Hitom dnešného dňa sú ľudia ktorých ja nazývam "bludní holanďania" - veľmi vnimavy ľudia, ľudia ktorý "VIDIA" svet okolo seba, naši najchytrejší, crème de la crème, a predsa stratili cieľ svojej cesty. Len tak si plávajú bez cieľa a využívajú situácie ktoré im poskytne náhoda. Existuje ich veľa druhov, tí ktorý sa stratili len nedávno, ale aj tí ktorý už plávajú bez cieľa celé dekády. Taký praví morskí piráti. Na nich pozor sú totiž docela nebezpeční. Keď tí prvý vám poďakujú za záchranu tak ti druhí s vami budú bojovať a sú schopní aj ublížiť pretože za ten čas si paradoxne vybudovali predstavu že cieľ nie je, že pevnina nemôže pre nich existovať. To je ich cieľ a vy sa im ho snažíte zobrať. Sú s nimi zaujímavé debaty ale skončia práve na tejto méte kde je na nich jasne vidieť ich neschopnosť sa zmeniť a adaptovať sa. Ega veľkosti katedrály ktoré si za tú dobu vybudovali sa budú stoj čo stoj brániť aby uchránili ždibec tej svojej pravdy pričom možno občas vnútorne pochybujú, ale ozaj iba občas. Naučili sa totiž základné pravidlo klamania. Na to aby si mohol dobre oklamť tých druhých musíš najprv prefektne oklamať samého seba. Na druhú stranu vidim ich potencial, vidim ich obrovské možnosti ktoré by s nim mohli dokázať ale radšej nimi plyvajú. Slovko márnosť ma vždy napadá. Nájdu si vždy tisíc dôvodov prečo nie. Prečo nespievať, prečo nemaľovať, netvoriť. 100% odvar dekadencie.


--------------------------


Možno odpoveď je pred našimi očami len my ju nevidime. Lepšie povedane vzvikli sme sa už nedivať. Ako malého ma fascinovali a aj dnes občas len tak zastanem a pre počudovanie okoloiducich otočím hlavu hore a čumím tupo na mesiac a hviezdy ak sú nejaké vidieť. Vždy ma ten pohľad dojme. Vždy si totiž uvedomim aky sme malý, aká sme smeť v tom celom orchestri planét a ako si vždy predstavujeme že tento vesmír bol vytvorený práve pre nás. Že sme stredobodom všetkého. Vôbec ale nepodceňujte silu tohto sebaklamu, ešte aj dnes používame vetné spojenia: slnko vychádza a zapadá, aj keď dávno vieme že naopak my sa okolo neho točíme. To bol jeden drobný príklad z tisica ako nám naša pohodlnosť bráni prijať realitu, pre mnohých tak neznesiteľnú, že nie sme stredobodom všetkého. Na naších sebaklamoch sme si vybudovali všetky teologické systémy, na ktorých stoja práve tie morálne pravidlá ktoré nás stoj čo stoj uisťujú že predsa to tu musí mať nejaký zmysel aj keď žiadnen v skutočnosti nie je, žiaden osud nam nebol nikym predpisany. Čo ale potom ?

(fotka urobená Voyagerom1 z dialky 6 miliard kilometrov od zeme. Sme tam nič iné len jeden svetlomodrý pixel.)

Potom tu ostavame len my. My sme strážcovia svojho osudu a len my davame cieľ nášmu životu.
Historia obsahuje veľa momentov kedy sme sa ocitli na hranici svojich limitov a prišiel aj čas kedy sme ich dokkazali prekonať, zistili sme že zem nie je doska, naučili sme sa lietať aj keď nemáme krídla, naučili sme sa obehnúť zem za 1 deň, pristáli sme na mesiaci aj keď tam nie je čo dýchať. Historia je plná prekonávania našich vlastných limitov a aj zistení že tieto limity sú len v naších hlavách, tak ako aj riešenia ktoré ich môžu prekonať.

Človek je v prvom rade objaviteľ, to je jeho hybný motor, hybná sila. Každý nový poznatok ktorý pritom získal mu pomohol pri prekonávaní svojich limitov, adaptovať sa na novú situáciu. Od prvých krokov v Afrike po prvé kroky na mesiaci a čaká na nás ešte Mars, ďalšie planéty našej slnečnej sústavy a taktež všetko to čo je za ňou, že vraj nekonečný vesmír. Stále je čo objavovať, stále je kam posúvať naše limity, meniť svoj pohľad na seba a okolie a lepšie sa prispôsobiť.

Ako hovoril Archimedes všetko sa mení, nemennosť veci v našom okoli je len našou iluziou. Je na nas prispôsobiť sa, adaptovať sa. Pokiaľ to nevieme sami nevadi, nahradi nás niekto iný. Pokiaľ to nevieme ako spoločnosť vyhubíme sa. Pokiaľ narážame na naše limity nevadí. Pokiaľ nie sme schopní sami limity prekonať, predajme tento sen ďalším. Možno tí ďalší už budú mať také možnosti o akých sa nám ani nesnívalo. Beda nám pokiaľ nevychováme ďalšiu generáciu, beda nám pokiaľ nebudú mať sny, v tom momente ich totiž zachváti najhriešnejší ľuský poklesok a to je odpor k pravde ktorá ich karhá a ukazuje im ich chyby.


We make our wolrd significant by courage of our questions and by depth of our answeres.
Carl Sagan

Sekať trávnik dynamitom

15. září 2014 v 16:12 | lapis |  Komentáre
Často čelíme problému nedostatku predstavivosti. Predstavit si seba za rok, predstaviť si seba v úplne inej role než žijeme, mimo náš stereotyp. Mimo toho čo robíme bežne, mimo spôsobu ako naše priania realizujeme. V podstate sme veľmi konzervatívny a nemáme rady zmeny.

Predstavte si plný sál v divadle. Do prvej rady si sadá párik dôchodcov, skoro ako z reklamy na šťastný dôchodok s penzijným pripoistením. Je to pre nich spoločný zážitok o ktorom si určite budu spoločne debatovať keď sa vrátia domov. Za vás si sadá tiež párik dôchodcov s vnučkou ktorej je tak 10. Je to asi jednno z jej prvých divadiel a babička s dedkom ju chcú "naučiť" na divadlo. Takže idylka. Každý má nejaké očakávania, no to čo dostanú je grupen sex pred prvou prestávkou. 4 nahý chlapy v tangáčoch si to rozdávajú so slúžkou na podlahe pretože autor hry chce tým úkázať ako ľahko sú ľudia kúpiteľný, že za 20 tisic tu a hneď urobia všetko. Maličká za vami musí dostať cukrík aby to vydýchala a párik z prvej rady len neveriacky krúti hlavami že toto nechápu a kukaju splašene po divadle akokeby tam niekde čakali skrytú kameru. Keď sa objavím na podobných hrách tak tá hra je často omnoho menej zaujímavá ako reakcie publika :)

Divadlo fakt zábavné miesto, obzvlášť cez prestávku. Stretnete tam celú plejádu stereotypov. Od ultra konzervatívnych divákov, ktorý čakajú vlastne stále to isté. Chcú prežiť ten istý zážitok čo minule. Nové spracovanie ich nikdy nenadchne a ich reči sú len recykláciou tých minulých. Ďalej tam stretnete ľudí bez názoru, ako miestna politická smotánka pred komunálnimi voľbami, ktorá sa tam bola iba predviesť, ukázať hĺbku výstrihu ale hru vlastne nechápe, akoby aj mohli, keď skoro každá hra ich paroduje :). No a potom sú tam ľudia opačného extrému ktorý vidia aj v tých najotrepaneších replikách to čo tam nikdy nikdo nezamýšlal a samozrejme nemajú ostych to prezentovať pred svojim fanklubom. Samozrejme sú tam aj "hard-core", ktorý divadlo milujú ako ja, pre ktorých je to oddych a čerpajú nové sily práve zo vzletov a úpadkov protagonostov. Vidia v nich kus seba a radi sa zasmejú keď tá či oná postava robí tie isté chyby. Pre túto pestrosť obecenstava, rád len tak premávam medzi ľudmi a nenápadne sa započúvam čo si myslia, ako to divadlo na nich pôsobí a popod nos sa usmejem keď tam začujem nejakú tú mestskú paničku s "názorom" alebo prázdneho politika a žasnem (akokeby práve ich karikatúry práve pred chvilkou na javysku nezožali potlesk). Nie len jedlom je človek živ .... :)

Samozrejme svet sa netočí len okolo divadla. Je pre mňa vždy zaujímavé počúvať ľudí ktorý v divadle nikdy neboli a predsa naň majú názor. "IMAX za miliardu" :D. "Načo nové divadlo", "Je hnusné", "Je na zlom mieste", "Na najrušnejšej ulici", "Riaditeľ tam nastúpil rovno v deň otvorenia, tak to aj tak vypadá", "Nie je to ten prvoreblikový štýl, prečo sa postavilo ultramoderne". Všimnite si ako masy vedia popísať nové veci len pojmami z minulosti ktoré sú im známe. A tiež tie názory znejú akokeby som si prečítali titutlky z bulvaru ako Idnes :) Raz vidieť je viac ako 100 krát počuť, to je moja odpoveď všetkým skeptikom.

Nadruhú stranu nelámem palicu. Občas sa my stane že narazím na niekoho kto sa tomuto vymiká a jeho názor je vskutku prínosný, až to znie ako oximoron: Napríklad vtipný a sebakritický politik :) Žiaľ už nežije, ale i tak mu fandím. Prikladám tu kúsok z jeho pamätí, ktoré vypovedajú presnejšie čo tým myslim:

(moje podrobné poznámky :) )

Cesta

16. července 2014 v 1:05 | lapis |  Komentáre
Popravde trvalo my to roky a pritom je znie ako banalita. Spítajte sa hocikoho či je šťastný. Čo vám odpovie ? Niekto odpovie že šťastie hľadá ale stále má smolu. Niekto vôbec o tom nepremýša. Niekto vám bude stoj čo stoj argumentovať že šťastie vlastne neexistuje, že najlepším výchoskom je zomrieť a len zbabelosť je to čo mu bráni vykonakť ten posledný martírsky skutok.

Anthony de Mello to nazval prebúdzaním. Pretože celý náš život žijeme často niekde inde len nie v prítomnosti. Zväzuje nás minulosť a neschoponosť prekonať ju. Namiesto toho aby sme siahli po nových možnostiach snažíme sa zo strachu nerobiť nič a dúfať v status quo. Dúfajúc že čas niečo zmení. No nestáva sa to často. Často ľudia upadajú do bludného kruhu, kde s tým ľudia najprv bojujú, potom prehrávajú, následne akceptujú a potom to začnú brať ako fakt a súčasť svojej osobnosti. To že sú nešťastný.

Všetci vieme že niečo ako ideálny rodič neexistuje. No na druhú stranu práve títo ľudia sa našom živote podpíšu hádam najviac. Neistota a rozvod rodičov v rannom detstve niekedy spôsobuje že dieťa nenaviaže nikdy žiaden ďalší vzťah pretože sa podvedome bojí straty. Moji rodičia našťastie žijú šťastne so sebou až doteraz. No faktom je aj že som od otca nikdy nedostal pochvalu, vyžadoval len exceletný výkon a vôbec na mňa nemal čas. A či chcem či nechcem sa to vo mne doslova otlačilo. Moja prvá slečna ma opustila pretože som jej robil toto isté a pritom som si to vôbec neuvedomoval. Stálo ma roky kým som sa z týchto sračiek dostal a otcovy odpustil. No nikdy mu nezabudnem že ma nechal v tých sračkách bez pomoci. Preto mu viem na rozdiel od mojej staršej sestri, ktorej naopak vo všetkom vyhovel, rovno do očí povedať NIE. Mal som šťastie. Tam kde sa my nedostalo od otca, pomohli moji priatelia a pritom to možno do dnes nevedia. I tak nemôžem tvrdiť že som vyliečený, niekdy ten kostlivec pri neporoznosti z tej skrane vypadne a ľudia diavia kde sa tam vôbec vzal. Od ľudi stále vyžadujem maximum, lenivosť nie je pre mňa argumentom. Ten kľúčový moment zlomu nastal keď som prestal "tlačiť na pilu" a vyžadovať od otca aby my venoval aspoň trocha pozornosti - priznal som si že určité problémy proste nemajú riešenie. Prestal plakať "že svet je zlý" ale položil si tú otázku: "Čo som urobil aby bol lepší?" a posunul som sa inde. U mňa posun znamenal že som si zbalil kufre a odcestoval 800 km a skusil žiť inde. Mohol som sa tak chopiť iných príležiostí a budovať svoje názory, svoje videnie sveta, svoje presvedčenie, záujmy, význam slov, SEBA ktorého som dovtedy tak zanedbával pretože som celú svoju pozornosť sústreďoval na niečo čo sa nedá dosiahnuť. Svet sa postupne z 50 odtieňov šedi stal farebným. Nestal sa tak sám. Vymaľoval som ho postupne - výborný to pocit. Človek žasne že keď zistí že dokáže prekvapiť samého seba, že dokáže žiť aj inak, šťastne.

Som šťastný? odpovedám áno.

Nie je práve o tom hľadanie šťastia? Získať niečo čo vám dobije baterky? Nie to čo vyplňuje svet okolo, to čo vyplňuje to prázdno v nás.

Život každého človeka je cesta k sebe samému. Môžeme sa vzájomne chápať, ale vyložiť si samého seba to môže len každý sám.
Hermann Hesse

Nežijeme v krabici. Omyl, pod zvonom

22. června 2014 v 20:19 | lapis |  Komentáre
Keby ste sa mali ohodnotiť na stupnici od 1 do 10 aký ste inteligentý, aké číslo by to bolo ? Keď túto otázku položíte rozumnej vzorke ľudí, dôjdete k zaujímavému poznaniu. 10 si zvolí len zopár jedincov a potom to začne stúpať. 9 potom 8 potom 7 a najviac si zvolí 5. Tu sa umiestni najväčia časť skupiny. Potomto to začne postupne klesať čím viac sa blížime k 1. Toto určite poznáte. Jedná sa o Gaussovú krivku normálneho rozdelenia. Stretnete sa s ňou vlastne všade. Napríklad každá štátna inštitúcia si vedie tú či onú štatististiku a sú viac než snaživý vás do nej niekde zaradiť a násjť pre vás tú správnu krabičku. Robili ste skúšky na strednú školu ? Na vysokú ? Chcete pracovať v Temelíne ? Chcete pilotovať lietadlo ? Všade tú na vás vybafnú s viac či menej sofistikovaným IQ testom aby zistili či ste vhodný kandidát.

Čo je na tejto otázke so stupnicou tak zaražajúce? Tak zaprvé určite po jej prečítaní ste sa na moment zarazili a niekde sa tam umiestnili. Tí moc chytrí si so sentimentom zafantazírovali ako by to bolo super keby aj niekto cudzí rozumel vašim vtipom. Tí v opačnom garde so strachom v očiach potichu priznajú že nie sú práve na tom najlepšie. Hlavne aby sa o tom moc ľudí nedozvedelo. Toto číslo je vám niekedy v mladosti pomocou nejakej mágie priradené a potom sa s vami vlečie celý život.
Za druhé prikladáme tomuto číslu príliš veľký dôraz, pretože tak vám to hláv natĺkli učitelia na škole. Tím to do hláv natĺkli profesori na vysokej škole a oni sa to dozvedeli z nejakých prechytralých vedeckých prác. Veľkou chybou je že takýto systém automaticky akceptujeme. Tak sme naučený od mala. To čo hovorí pán učiteľ je určite pravda a je to predsa aj v knihách. Už len málokto si tie prechytralé vedecké práce prečíta. A už len minimum dokáže o nich uvažovať a to hlavné, pochybovať.

Prečo práve o IQ ? Prosím vás je to len číslo. Môže jedno číslo popísať celý život ? Že to znie nereálne, tak prečo mu dávame takú silu ? Život nie je priamka ktorá by bola vytýčená pomocou IQ. Každý my tu dá za pravdu že život prináša neuveriteľné zvraty pokiaľ sa im naschvál nevyhýbame. Keď si toto človek začne uvedomovať, dostane taký ten prvý impulz všetko prebádať. Veľmi rýchlo zistí že veľa úspešných ľudí (nemyslím tuzemské celé vriti) bolo ohodnotených veľmi mizerne ale aj napriek tomu to dotiahli veľmi ďaleko. A k osobnej skúsenosti sa nemusím vôbec vydať ďaleko.

Keď na Slovensku končíte základnú školu môžete si urobiť IQ test podľa ktorého vám má psycholog poradiť vaše následujúce zameranie. Vašim cieľom je ísť na gymnázium a následne na vysokú. No psychlóg vám povie že nato proste nemáte a že by pre vás bol dobrý tak akurát nejaký učňák. Čo by ste vtedy urobili ? Môžem vám podať čo urobila moja sestra. Tá sa na toto čislo vybodla a venovala svojmu štúdiu veľké úsilie. Tak veľké že je dnes členkou akadémie vied českej republiky, prednáša na svetových vedeckých konferenciách a možno niekoho z vás učí na vysokej škole financie.
Ako je to možné ? Predsa IQ test ju zaradil niekde úplne inde, do delníckej triedy a dnes je z nej napriek tomu vedec. Je to chyba testu ? A možno je len moja sestra trémistka... :-)

No čo s takými ktorým škola vôbec nesvedčí ? Každý deň s te tam známkovaný či ste dobrý v tom či onom obore. A ak náhodou jeden z nich nezvládate budete deptaný celé tie roky čo tam skysnete a čo je smutné časom tomu uveríte :-/ Trvá potom celé roky kým si znova začnete veriť. Je pravda že veľa úspešných ľudí vďačí za veľa svojej alma mater, no nájdete aj veľa protipríkladov kde im škola bola skor naškodu. Prečo ? Pretože škola sa zamerala len na jeden typ vedomosti a to sú tie encyklopedické. Ako idálny produkt tejto fabriky by ste mali byť vyrobený s čo najväčším množstvom faktografických znalostí. Potom si politici môžu honiť ego že ich krajina sa v nejakom rebríčku umiestnila na popredných miestach. No učí sa na stredných školách niekde tanec? To ako človek so smyslom pre pohyb máte pekne blbé. Alebo by ste sa chceli venovať maľovaniu, literárnej tvorbe? Prečo namiesto zážitku z estetiky literárnych diel som dostal literárnu históriu ? Ano ja som bol z jazykov ten blbý. Vydobyté trojky z jazykov oponovali tým ľahko získaným jedničkám z prírodných vied. No ako je možné že dnes nemám problém čítať Shakespeara v angličtine (no dobre tak toho z ťažkosťami, chcem vidieť frajera ktorý dal tú stredovekú angličtinu :) ). Používam ju denno denne v práci keď komunikujem so šefstvom v USA. A prečítal som viac kníh v angličtine ako v rodnom jazyku. Možno je to tým že keď niekde urobím chybu tak sa nad ňou šéf zasmeje, vo filme nemusím rozumieť všetkému doslova a už nemám ten pocit že to neviem pretože my to učitelia celé roky vtĺkali do hlavy. Dnes si veľmi rád prečítam dobrú knihu, nie pretože by som mal ale pretože chcem. A v to je ten rozdiel. Keď sa niekedy presuniete do stavu že chcete a prestanete hľadať výhovorky prečo nie tak zistíte nakoľko ste vlastne schopný. Zahodíte ten pokryvený obraz o sebe ktorý na vás zanechala alma mater a začnete budovať ten vlastný. Môžem vám povedať je to na nezaplatenie.

Keď sa nad tým teraz tak zamýšľam príde my to ako veľká škoda. V ľuďoch je tak veľký potenciál, no namiesto toho ako sa zúročoval snažíme sa ho roztriediť na ten užitočný, čo dnes trh práce potrebuje a ten zbytočný, ktorý odstredíme. Potom sa nečudujme že škola nespĺňa jej základný cieľ: Príprava na život, kedže jej filozofiou odstreďovania priamo proti životu bojuje. Osobne to s ňou vidím veľmi čierne. Namiesto podporovania talentov jednotlivca chce presadzovať vytipované , vopred schválené schopnosti skupiny. Ale dúfam v jej zlepšenie. No čo iné my ostáva :)

Je skoro paradoxné že psychológ ktorý ako prvý vytvoril IQ test chcel identifikovať žiakov v škole ktorý majú problém s učením a pomôcť im. No namiesto toho sa to dnes používa ako meradlo toho koho odstrediť. Že načo plytvať časom na niekoho u koho to bude zbytočné. Prdlajz. Väčšiu hovadinu som už dávno nepočul. Ba vlastne ano pretože v čechách dopadajú štátne maturity zle tak sa ich úroveň bude znižovať aby sme mali zas lepšie štatistiky...

JJ, verím len tej štatistike ktorú si sám sfalšujem. IQ je vysoko preceňené a nefunguje. Produkuje príliš veľký "odpad", ktorý v skutočnosti má obrovský potenciál.

Len popol

27. května 2014 v 21:45 | lapis |  Komentáre
As we know, there are known knowns; there are things that we know that we know. We also know there are known unknowns; that is to say we know there are some things we do not know. But there are also unknown unknowns,
the ones we don't know we don't know.

-Donald Rumsfeld, United States Secretary of Defense



Sú veci ktoré vieme. Sú veci ktoré vieme že nevieme. Sú veci ktoré nevieme že nevieme. Toto je bežné rozdelenie vedomostí. Pričom veci ktoré vieme že vieme tvoria ten najmenší kus koláča. Za nimi nasledujú veci ktoré vieme že nevieme. V podstate rovnako veľká množina. A nakoniec ostávajú veci ktoré nevieme že nevieme. Sú to tie informácie ktoré sa pohybujú na hrane a za hranou našej predstavivosti. Udalosti a fakty ktoré väčšina populácie nemá šancu pochopiť a len veľmi málo jedincov má ten dar nahliadnuť kúsoch za túto hranicu a posunúť nás všetkých tak dopredu. Je len pár jedincov ktorí majú dostatočne silnú vôľu na to aby sa zaoberali vecami ktorým vlastne nikto nerozumie a ešte menej je tých ktorý niečo užitočné vytvoria. Ono predstavivosť je dar ktorý využije len zlomok a len pár ho vie zúžitkovať. V čom ako ľudia naopak vinikáme je práca v skupine a kopírovanie už toho vymysleného a pretváranie do tisícich rôznych podôb. Často sa presne skončí sem. Takto aspoň vypadá idálny produkt školstva. Dostanete čo možno naväčší rozsah informácií aby ste zistili čo viete a čo ešte nie. A zopár s vás postúpi na postgraduál a bude schopný aspoň na papieri skúmať niečo z toho neznáma.

Ono však existuje aj štvrtá kategória informácií. Ako že o nej neviete ? No pretože je ukrytá medzi písmenkami. Sú to informácie ktoré vieme ale vieme ich blbo. Boli pozmenené alebo účelovo vybrané tak aby v tichosti zakrili iný beh dejín. Laik, nezasvetený človek, bežný ovčan nemá šancu rozoznať falzifikát. Ono totiž nie všetko je tam povedané špatne. Ano jedná sa o prekrútenie faktov - propagandu.

Čo tu chcem zdeliť je môj názor a nedovolím si tvrdiť že je úplne pravdivý pretože som na to príliš nepodstatný aby som prenikol do všetkého a poznal motívy všetkých hráčov. Čo chem len ukázať že takáto hra sa tu stále hrá a vlastne nikdy neprestala. Ano je to hra s vašími hlavami. Fakty, mená, dátumi už dávno poznáte, to čo tu ponúkam je pohľad na ne.

Náš príbeh začína, ako už príbehy začínajú nádejnom udalosťou. Do hry vstúpime v roku 2004. Vtedy sa na ukrajine začala oranžová revolúcia. Ludia demonštrovali za svoje právo na seba určenie. Vymaniť sa z područia Ruska a postupne sa začleniť do európskych štruktúr a NATO. Bola toho plná telka. Na boj proti proruskému Janukovičovi sa postavila nebojácna Timošenková. No kto by nefandil jej rečiam o slobode, o nádeji a lepšej budúcnosti. A tak začali vládnuť oranžoví s občasnými prestávkami kde mali zas navrch tí modrí.



Jedna Ukrajina, jeden jazyk a to ukrajinský boli motto s ktorou v Kyjeve získali podporu - mal byť liekom na všetky problémy Ukrajiny. Žial sľuby o lepšom živote ostali len kampaňou pre novodobého mesiáša. Po pár škandáloch s plynom sa jasne ukazalo že problem netkvie len v obrovskom vplyve Rusov ale hlavne v skorumpovanosti miestnych elit. Kde výsledky volieb sú úplne irelevantné pretože za nitky ťahajú hlavne miestny oligarchovia. Je jedno akej farby je ich tričko (modré alebo oranžové), všetci sú tam uplatený. Reálne zmena nikdy neprišla. To čo však postupne vykličilo bol národnostný problém. Eskaloval na východe, kde žije veľmi veľká ruská menšina. Ruský jazyk je v Donetsku úplne bežný, vlastne je to tam také esperanto. Okrem rusov tam žije ďalších 130 národností. Pretláčanie jedného jazyka (ukrajinština) sa však nestretlo s ničím iným ako odporom. To sú slová môjho známeho ktorý v Donetsku býval roky a potom sa presťahoval do Čiech. Áno, úplný základ konfliktu medzi Kyjevom a Východom ukrajiny tkvie, vyrástol a doteraz je živený na národnostom probléme - politiky jednej ukrajiny.

Perhaps the most obvious of the new Kiev government's mistakes came last week, when deputies in the nationalist party Svoboda, or Freedom, pushed through the cancellation of a law that gave equal status to minority languages, such as Russian.

The previous law had allowed regions across the country to use languages other than the official national language, Ukrainian, on commercial signs, in schools and government documents. When it passed in 2012, it was seen as a victory for the areas where Russian was the dominant language, particularly in the east and south. The law also applied to areas in Ukraine in which other languages, such as Romanian, Hungarian, and Tatar, are spoken by smaller ethnic groups.


The cancellation of this language law only served to infuriate Russian-speaking regions, who saw the move as more evidence that the antigovernment protests in Kiev that managed to topple Mr. Yanukovych's government were intent on pressing for a nationalistic agenda. It only deepened tensions in the Crimea, for example, where the idea that the protesters on Maidan were radical fascists.

Začiatok roku 2013. Ukrajina chce podpísať zmluvu o prístupových rokovaniach do EU. Za nejasných okolností sa "proruský" prezident Janukovič vytratí z Kyjeva a padne celá ukrajinská vláda. Namiesto nej je zostavená nikým nevolená, na čele s Jaceňukom.

Hra začína nadobúdať obrátky. 18.3.2014 Krym ako autoniomna republika sa stal súčasťou Ruskej federácie. Zrazu Ukrajina, táto nepodstatná východoeurópska republika sa stala centrom svetového záujmu. Americký vyceprezident, nemecká kancelárka, francúzky prezident vydávajú vyhlásenia jeden za druhým o porušený dohody o hraniciach po druhej svetovej vojne. Kto by očakával rýchle riešenie sa mýlil. Plno rečí, hrozieb ale vlastne nič.

V takom chaose vždicky niekto urobí chybu. A takáto sa stala 2.5.2014 - keď v odesse bolo upálneých viac ako 40 (presne nikto nevie) ľudí pri srážkach proruských separatistov s prokijevskými zástancami. To je len ukážka toho ako do jednej vety zabalíte niečo z čoho som bol nadlho bez slov a niekoľko nocí som nespal. Posúďte sami (aj toto, aj tohto a aj komentár). Bol to deň kedy definitívne padli akekoľvek rokovania. Od tohto momentu sa cely vychod spojil proti nájazdníkom ktorý im na uliciach za živa upaľujú ľudí. Nezdá sa vám toto ako docela pádny dvôvod ? Môj zdroj my to tiež potvrdil. Jeho obaja rodičia žijú v Donetsku a chcú ísť radšej k Rusom. A to prosím sú obaja pôvodom z Kyjeva.

Hra eskaluje - na východe ukrajiny sa koná referendum ktoré jasne vyhrali separatisti. A obratom sa vyhlasuje nezávyslosť a začína občianska vojna. Tymošenková posiela na východ ukrajiny poriadkové jednotky aby získali opäť kontrolu. Súčastná situácia by sa dala nazvať: všetci sú v šachu. Nikto si nepraje aby koflikt prerástol do niečoho vačšieho. Rusi a NATO majú priveľa obchodných závazkov - nenadarmo sme globalizovaný. Kyjev si nemôže dovoliť stratiť najpriemyselnejšie územia- už teraz ukrajinu dotujeme aby mali vôbec na chod štátu a aby mali vôbec nejaký plyn. Východ ukrajiny nechce aby u nich vládol niekto kto nemá problém poslať rozvášnený dav a zmasakrovať odporcov.

NATO ani Rusko zatiaľ nepodnikli žiadne otvorené kroky. Zdalo by sa že jedni vyčkávajú na druhých ale deje sa pravý opak. Potichu podporujú sve bábky a priživujú konflikt. Všimnite si detail niet tu dobrých a zlých. Každý tu má svoje záujmy ktoré chce touto krízou docieliť. Každý si tu špiní ruky . No všimli ste si žeby vám niekto vyložil ako ten konflikt vlastne vznikol ? Nie, od začiatku sú tí dobrí oranžoví z kyjeva a tí druhí proruský separatisti. Informácie sú vám predkladané polarizované do čierno biela. Krásne som to zažil keď som bol v tom čase na pár dní v Londýne a sledoval BBC a Russia Today. Jedni negovali správy tých druhých. Čo je teda pravda ? Abosutne neverte ani jednej strane. Ja mám šancu niektoré fakty overiť cez môj zdroj, no i tak je to skreslené. No čo môžem dodať že keď idú proti tankom babičky s nákupom, je to tam fakt zlé. A aký bol ozajstný priebeh udalostí sa nikdy nedozvieme. Nieže by to nebolo možné zaznamenať ale ano to nie je chcené. Bolo by potom vidieť že všetci mocipáni si špinia ruky a sú špinaví celý a vlastne čistý nikdy neboli. Ich slová o demokracií a slobode by už nevyzneli nikdy tak autenticky. Využijú a podporia kdekoho aby dosiahli svoje, jední čečencov, druhí neonacistov. Nie je to niečo čo by sme mali ignorovať mávnuť nad tým rukou, pretože nikdy neviete kto bude ďalší narade. Síce nemáte s konfliktom nič slopočné, len žijete na nesprávnom mieste v nesprávny čas.

Doma som považovaný za "zlého" Slováka. Borovičku neuznávam, slivovica my nechutí, hokej nepozerám, uprednostňujem Alpy pred Tatrami. Myslím si že maticú svovenskú vedú zaslepenci ktorý si z histórie vyberajú to čo sa im hodí, treba napríkald Svetopluka kráľa Slovákov aby zakrili to že ako národ sme začali len nedávno a to klerofašisticky. Maďarami neoprvhujem a myslím si že na Slovensku okrem cigáňov žijú v minimálne rovnakom množstve aj bieli cigáni - nepracujú a váľajú sa doma. Obecne povaľačov je tam prebytku, chytrí už dávno zutekali. No každý sa tam bije do pŕs, za národ, za Slovensko, v krčme pri pive. Staviame vodný hrad menom národ. Pričom to nestojí za to - naša súdržnosť vydrží tak málo. Ak by nám mala niečo priniesť skaza Ukrajiny tak je to ako sa význam slov rýchlo mení -východní Ukrajinci sa stali odporacami následne separatistami a potom rebelmi. Občanmi druhej kategórie na ktorých je možné poslať ruzzúrený dav, vypaľovať im obydlia a bombardovať ich - ako sa iné stalo nebezpečným - a my len slepo pritakáme.

Ešte že to vždy má zachrániť borec nakonec alebo frajer na záver. :-/

To je strašné a to kvôli nacionalizmu. Vyznávači oražových čapíc mlátia vyznavačov modrích čapíc. Ostanú len otlačky v popole ...

(...people clearly tried to get out, while walls were melting - odessa )



Quo vadis

25. srpna 2013 v 23:51 | lapis |  Komentáre
Cieľavedomosť. Ľudská vlastnosť ktorá sa vyskytuje asi tak ako šafrán. Nenájdete ju kdekoľvek, ale zahraje vás kdesi vo vnútri keď na ňu narazíte. Je to čosi čo dnes veľmi chýba. Vidieť človeka ktorý má jasno a ide si za svojim. Prosím nezamieňať s akciami v supermarketoch a zástupom dôchodcov ktorý idu len po jednom. Cene. Mám na mysli niečo úplne iné. Je to taká vlastnosť že sa človek dokáže vidieť za nejakú dobu v budúcnosti, povedzme za rok a teraz príde to podstatné. Snaží sa aby to dosiahol.
S čím sa stretnete oveľa častejšie je presne opačný prístup: Nechať sa viesť s prúdom a nadávať na to či ono aby reč nestála, ale skutek utek. No priznajte že takých sú vo vašom okolí celé zástupy a jeden pred druhým súťažia komu ten život naviac nedožičil a pritom nezabudne prihodiť akým spôsobom dokázal vyjebať so šéfom, prípadne kde sa dnes flákal. Ten najdômyselnejší získava uznanie v rade tých ostatných a potom sa téma strhne na to kde sa kto ožral, obligátne drby: sex, alkohol, exkrement.
Každému z nich stačí že ide do práce, odsedí si svoje a čo najrýchlejšie a nepozorovane sa vytratí domov. A tak, každý deň. Na druhú stranu však je z nich každý rád že nejakú prácu má. Dalo to sakra prácu si nejakú zohnať. Od rodičov toho moc nevytrieskajú a peniaze z pracáku sú totiž nič moc pokiaľ nemá na krku tak 15 detí :) . Je skoro jedno aká práca to je. Vyučený pôjde robiť skladníka, vysokoškolák pôjde na stavbu, alebo predávať noviny v stánku. Hlavne nech sú z toho nejaké peniaze a narobiť sa tiež nemusia moc. Ono im to stačí ...
Keď niekedy dôjdete k podobnému záveru, tak venujte aspoň chvíľku svojho času a zapremýšľajte či naozaj.

V škole ste totiž vynechali asi najpodstatnejšiu lekciu. Ono totiž aby vám niekto zaplatil, musí najprv predať tovar alebo službu. Váš zamestnávateľ (okrem štátu :) ) je riadený zákonmy trhu: ponuky a dopytu. To čo firmu brzdí, biznisu škodí. Je nútená neustále inovovať lebo inak zanikne. A tak sa môže stať že práve váše oddelenie je nevýkonné, že ... vyrazia vás. Čo potom ? Zistíte že zas nemáte moc na výber, pretože takých ako vy, bez práce, sú celé tucty a bez toho aby ste mali čo ponúknuť. Ľudská práca sa dá ako ktorýkoľvek iný ekonomický faktor kvantifikovať a previesť na teóriu ponuky a dopytu. Nechcete sa stať tovarom, ktorý nik nechce a zostali hniť na sklade.

Ok, tak si poviete že lopata je vždy istá. Ani to už nie je pravda. Žiarivý prípad je pomalý krach uhoľných baní v Ostrave. 3000 ľudí má prísť o prácu. Čo ale s nimi. V dannom regióne si moc práce nenájdu. Väčšinou majú už aj nejaký hendikep z ťažkej práce, takže skoro invalidi. Kto ich ale teraz zamestná? Sú v prdeli.
Život nie je lineárny. To že už človek nejakú prácu získal ho nijako neospravedlnuje aby sa "usadil" a robil to isté do konca života. Život je najtrdší učiteľ a skúša nás či sa dokážeme prispôsobiť. V takýcjto okamžikoch je nutné vedieť si odpovedať na povestné Quo vadis. Mať v živote cieľ, mať odhodlanie si povedať som ľudská bytosť sakra, môj život má cenu a .... konečne sa rozhýbať. Čím ďalej, tým menej bude treba lopaťárov. Budú ich nahrádzať stroje, ktoré si nepožiadajú o invalidný dôchodok. Je ich možné opraviť, prípadne zmodernizovať, čo s ľuďmi ide ťažko. Automatizácia je trend, ktorý sa blíži rýchlejšie ako si myslíte. Ak pracujete vo firme ktorá vám pri nástupe ponúka istoty vezdte že za určitú dobu príde ten bod kedy sa bude musieť rozhodnúť či skrachuje alebo vás vyhodí. Je dobré s touto situáciou od začiatku počítať. Ako sa hovorí: chytrý koná, hlupák reaguje.

Fajn, tak mám vysokú školu, prácu si nájdem vždy. To bývala pravda niekedy dávno, keď počet vysokoškolsko vzdelaných ľudí bol nízky a kvalita nepomerne vyžšia než tí čo absolvujú dnes. Za chvíľku tu bude mať každý sociál svoj socialneho pracovníka. Potom čo sa vysoké školy otvorili masám, stali sa z nich výkrmne. Ide o akúsi vyžšiu formu maturity. To že máte vysokoškolský titul ešte neznamená, že niečo viete. Znamená to že ste min 5 rokov odsedeli v laviciach a boli ste schopní sa niečo naučiť. No tu sa ukazuje aký je rozdielom medzi múdrym a chytrým človekom. Múdry človek vie veľa no ten chytrý vie tie vedomosti použiť. Ku mne do firmy sa neprijali tucty ľudí s červenými diplomami - podľa farby diplomu by sme ich mali brať s otvorenou náručou, lenže to proste nevedeli a čo bolo ešte horšie, vôbec nebolo na nich vidieť že by sa chceli niečo nové naučiť.

Koho teda ten trh chce, po kom teda tak priahne ? Nie je to tupá manuálna práca, nie je sú to absolventi s červenými titulmi. Sú to ľudia kreatívni. Ľudia ktorí sú ohodlaní pracovať a posunúť svoje odvetvie ďalej a tým vytvoriť ďalšie pracovné miesta. Mať vzedelanie je podmienka nutná no zďaleka nie je postačujúca. Robiť to čo sa odo mňa čaká je len minimom. Je nutné do toho dať aj vlastný záujem a mať svoju prácu rád. Kto z vás si môže povedať že má svoju prácu rád a chodí tam rád ? Že je to mýtus ? Nie je. Treba hľadať a snažiť sa. Je esenciálne mať široké spektrum záujmov aby ste se sa nedosúdili na jedinu cestu a časom sa nestali stali skladovým tovarom ako je to v prípade tých baníkov.

Severský dogmatik.

6. července 2013 v 20:21 | lapis |  Filmy
Hovorí vám niečo meno Thomas Vinterberg ? Pokiaľ ste filmovým fanúšikom a nepoznáte ho, vedzte že sa jedná o severského režiséra (pôvodom z Dánska) ktorý točí filmy tak trochu inak.

Ako inak ? To čo vás na filme hneď prekvapí je že nepoužíva žiadne špeciálne efekty, hudba nie je umelo pridávaná (pokiaľ niekto vo filme naozaj nehrá na klavíri) aby podtrhla celkový výraz scény. Scény nie sú nejako extra nasvetľované a film neobsahuje dokonca žiadne tutovky ako zbrane, vraždy alebo nekonečné akčné scény.

Čo v tom filme teda je ? Paradoxne dej a reálnosť. Jeho filmy sa prvorade sústreďujú na dejovú líniu, ktorá je miestamy tak intenzívna že nepotrebuje hudbu na podfarbenie, stačí jej obyčajné ticho, ktoré je však zdrcujúce. Miestami som musel film "pauznúť" a vydýchať pretože scéna mala takú razanciu ktorú jej Spielberg s Jurským parkom môže len závidieť. Postavy sú výborne napísané a dané téma vystupňované tak že s veľkou úľavou privítate záverečnú katarziu a uvoľnenie napätia pred záverom.
Jeho filmy si zakladajú na reálnosti - žiadne špeciálne efekty, žiadne kulisy a makety, žiaden kryptonit a spidermanová sieť. Z jeho pohľadu je to niečo čo vás odpútava od toho podstatného - od vcítenia sa do situácie. Máte pocit že stojíte práve na scéne. Nedovolí vám vydýchnuť a začať konzumovať, to by bolo práve špatne. Jeho filmy vás nútia myslieť a všetko to pozlátko je len zbytočné rozptyľovanie. No nie ste pritom bez tých efektov nijako ochudený. Prácu s kamerou má zvládnutú bravúrne a stále máte pocit ako by ste na tom mieste boli. Nie je to nejaká fikcia, naopak je to docela reálna situácia na ktorú môžete niekedy naraziť.

Z jeho tvorby vyberám, dva najpodarenejšie kusy.
Je to Winterbergov prvý a dlho sa zdalo že posledný veľký minimalistický film. Jeho ústredným motívom je rodina a snaha udržať rodinu pohromade i keď to už v skutočnosti žiadna rodina nie je. Stačí iba na fazónu pre hosťami. Práve oslava 60. narodenín je miestom kde sa všetko odohraje. Začne to veľmi nenápadne, postupným vykresľovaním postáv.Nájde sa tam azda zo všetkého čo nájdete v iných rodinách, neschopný benjamínek a jeho histerická manželka, histerická dcéra, najstarší do seba uzavretý syn a despotický otec so svojou manželkou. Zo začiatku všetko nasvedčuje tomu, že sa bude jednať o ďalšiu z tých kyslých osláv na ktorej musia byť všetci povinne a držať fazónu i keď to iskrí. Všetko však začne naberať úplne iné obrátky keď najstarší syn dostane čestné slovo za stolom ako prvý blahoželajúci. Pred všetkými hosťami obviní otca že ho a jeho setru otec v mladosti znásilňoval. Pokiaľ by ste čakali že v ten moment niekto zdvyhne telefon a zavolá políciu ste na omyle.


Hon (2012)
Tento film zdieľa podobné téma ale v opačnom garde. Keď v prvom filme sa všetko snažili ututlať tak v tomto sa práveže rozdúcha peklo na základe neistých tvrdení malého dievčatka, ktoré jedným malým klamstvom o tom že má vzťah zo svojim učiteľom v škôlke, zaseje semienko nedôvery ktoré bleskurýchle prerastie na uragán. Takto je hlavný hrdina hneď odsúdený pritom ani netuší kto naňho takéto vážne svedectvo podal. Musí prežuť to trpké poznanie že dovtedy jeden z komunity je v okamžik vydedencom a následne sa tomu musí postaviť a čeliť nenávisti, presudkom a hurúcim hlavám