Listopad 2010

Keď ste pre druhých ancikrist

27. listopadu 2010 v 22:32 | lapis |  Komentáre
fear
Keď vám doma oznámia že ste strašným sklamaním pretože ste sa na vaších potulkách svetom zbavili viery a pritom predtým ste boli tak isto pevne veriacimi ako oni. Vždy to poteší :) .... Samozrejme že žartujem, naopak docela to zamrzí. Keď vaši najbližší si myslia že vás skazil svet a pritom ste len drobátko iný. Ste agnostik. Oni však majú tú svätú povinnosť modliť sa za moju hriešnu dušu, aby som čoskoro dostal rozum alebo prinajhoršom aby som to nemal až také ťažké v pekle. Milé, že ?  :D 

Najnepríjemnejšie je keď sa chcem na to oznámenie reagovať a porozprávať s nimi o tom. Vnímajú to tak že ich chcem odhovárať od viery. V kostole totiž hovorili že ich viera bude skúšaná diablom a oni majú vytrvať. Ja nie som žiaden satan, diabol alebo ancikrist. Nijako ich od viery neodhováram. Len chcem aby so mnou argumentovali. Keď však na to má dôjsť urobia ten pohľad, však ho poznáte, oči dohora - čo toto tu rozprávaš za nezmysly hlupáčik. Ste odsúdený hneď na začiatku, dialóg nie je v nijakom prípade konštruktívny, ale je skôr braný ako vaša posledná reč pred popravou. "Však povedať si môžeš ....". 

Keď tak s nimi chvíľu hovoríte cítite jednu vec, a to ich strach. Áno ich strach. Prakticky všetko smeruje k jednému: "Však ty raz pochopíš na čo ti je viera dobrá .....". Toto je pre mňa moment keď zavelím na ústup. Dáva my to vždy poučenie že všetci ľudia nemôžu zdieľať rovnaké myšlienky. A už tobôž nie keď sú ľudia zahnaný do kúta (alebo keď nemajú argument) a vytiahnu ťažký kaliber v podobe katastrofických predpovedí zúfalého proroka. Zamrzí vás na tom to že vám nedôverujú natoľko aby odložili tú svoju masku  a ukázali samých seba. Ale asi toho chcem priveľa :) .

Ich argumentom je, že jedna naša rodinná známa, dlhoročná presvedčená ateistka sa po nedávnej smrti jej maminky obrátila na vieru. Pocítila smrteľnosť a tak sa jej teraz bojí. Pre mňa to však nie je dôkaz, proste sa bojí. Tak ako sa ja bojím mnohých vecí a snažím sa im vyhnúť, tak sa všetci ľudia boja smrti a hľadajú azyl pre ich myseľ. Miesto kde nebudú musieť koncu čeliť sami, bez nádeje. Viera presne niečo takéto ponúka. Vy nekončíte vy budete pokračovať len už nie  tak ako doteraz. Kto by sa divil niekomu komu  "prihára" , hľadá záchranu? Že sa topiaci chytá každej slamky? Strach je veľmi silný a skoro každý mu podľahne. Osobne poznám len zopár  ľudí, ktorý to vydržali bez viery až do konca. Ak my niekto hovorí že neveriaci ľudia si nevážia život, tak ho docela sklamem. Tých pár ľudí bojovalo až do úplného konca. Držali sa života zubami, nechtami. Pretože zo smrťou nemôžu byť zmierený, oni veria že nič viac nebude, že končia. Priznávam, keď zomierate "zmierený" so životom, umiera sa omnoho ľahšie.  Keď máte nádej tak je to ľahšie. Preto sa nečudujem že moja známa hľadá boha. Je to tak ľahšie. 

Že vraj umierame vždycky sami. Jediné čo si môžem priať je mať dostatok sily aj vtedy keď to budem mať namále aj ja. Ja viem, v tomto si nehorázne fandím. Slobodne žiť je ťažké , slobodne umierať je skoro nemožné. Neznamená to , že nemôžeme slobodne umrieť ako veriaci. Len tá viera musí byť vierou a nie strachom.



Keď sa to na nás sype

20. listopadu 2010 v 1:18 | lapis |  Komentáre
Ah prvá vločka, zas trocha tej rúúúžo romantiky akoby jej nebolo dosť. Pre mňa prvá vločka má mnoho farieb a nie len tú rúžovú

Pole ma zhltne
Keď napadne prvý sneh vždy to znamená že moja rutinná cesta, sa zmení na boj. Však to poznáte, načo nohy drať, krátime kde sa to dá.  A tá najkratšia vedie práve cez pole. 

pole
Ako je patrné pole vás doslovne zhltne a to už nehovorím o topánkach ktoré dostanú vianočný darček v podobe pár kg blata.


MHD, je skutočne hromadné
Samozrejme nie som samovrah a pole prenechám zopár priekopníkom, ktorým na rozdiel odo mňa blato po kolená nevadí. Skúsim teda MHD. Problém nastane v tom momente keď na podobnú geniálnu myšlienku príde každý a každý stojí na tej zastávke a ešte k tomu sa snaží do MHD natrepať. Dopadne to presne podľa Tokyjského vzoru.

mhd

Počasie je univerzálna téma
Akonáhle kaša na uliciach presiahne 1 cm začne niečo čo by sa dalo v skratke charakterizovať ako "celonárodné reptanie". Kde sa len pohnem, nech si pustím ktorýkoľvek kanál v TV, počujem hlášky ako kedy sa konečne oteplí, pretože táto zima je akosi studená.    Neviem ako vy ale ja pochádzam z horských oblastí kde vyhlásia kalamitný stav až keď je na vozovke min 70cm snehu. V zime má byť zima. Toto reptanie nie je len v zime ale aj v lete keď je zas "moc teplo" a aj keď "moc prší" na jar. Proste počasie je univerzálna téma v každom ročnom období. Asi tá zima to odnáša najviac pretože poltopánky od gucciho to znášajú špatne..... -30 stupňov na vás.


Tesco, Kaufland, TV, rádio .... každá prdel kričí, vianoce už prišli
Dané téma netreba moc rozoberať, poznáte to hádam sami. Vianočná výzdoba, vianočné darčeky, vianočné reklamy, vianočné zákusky, vianočné recepty už od konca Októbra (10. mesiac pre českých bratov a sestri :) ). Vianoce už sú za dverami a vy by ste nemali veci podceniť. Nakúpiť darčeky čím skôr aby ste mali všetko pripravené. 
Pre mňa vianoce už dávno nie sú o darčekoch. Moja rodina je totiž cca. 800 km vzdialená a priznám sa že najviac sa teším práve na nich. Možno klišé, ale keď nemáte rodinu po ruke tak sa stanú neuveriteľne vzácnymi tak ako každá chvíľka s nimi. Určite viac ako tie ponožky, čo sa tam objavia pod tým stromčekom. :D. Najviac sa paradoxne teším na to ako budeme doma spoločne stavať stromček, robiť vianočný šalát, krájať uhorky, vypekať oblátky, obaľovať filety v trojobale (toho kapra nema kto zabiť :)), piť varené víno, medovinu a pritom si pustím nejakú tú vianočnú ..... 
Pri prvej vločke mám teda plnú hlavu príjemných spomienok a nerád si to kazím komerciou.

Vianočný vlak
S týmto obdobím sa spája aj moja cesta domov. A práve jedna výnimočná ktorá sa my stala cca 3 roky dozadu. Cestoval som vtedy práve nočným vlakom spolu s cca 400 Poliakmi. Vlak bol tak natrepaný že už na ďalšej zastávke ľudia čo stáli držali dvere z vnútra aby nikto ďalší nemohol nastúpiť a za celú dobu cesty (cca 9 hodín) sa ku mne nepredral revízor. V kupečkách to nebolo o moc lepšie, boli samozrejme plne obsadené a aj plne založené kuframi, takže sa dalo sedieť iba v jednej polohe. Po pár hodinách sedenia by som dal hodne aby som sa mohol prejsť. Najťažšie to však mali ženy. Tie keď chceli ísť na záchod, tak prvá šla "stará" ktorá robila cestu v uličke a za ňou "mladá". Myslím si že mnohý, ktorý v tej chvíli stáli, chceli aby tie uličky boli ešte menšie :) . Horko-ťažko sa prebojovali na koniec vagónu no keď chceli vojsť do záchodu zistili že je plne zahádzaný kuframi a dvere sa nedajú zavrieť. Takže stará sa postavila do dverí a mladá dala dole kufor zo záchodu a robila svoje....... Poliaci vystúpil po 7 hodinách v Českom Tešíne a ja som sa mohol po 7 hodinách postaviť a urobiť krok. Ani si neviete predstaviť tú radosť akú som mal že už boli preč.
Podobná cesta sa my už odvtedy nestala. Koncom novembra pre mňa ale vždy začína obdobie rezervovania lístkov. Preto tak skoro, aby som sa vždy do toho vianočného vlaku dostal. Táto cesta je vždy niečím zaujímavá, som zvedavý čo to bude tento rok.

Aj tá rúžová
Ano, aj ja mäknem :) 


Plno farieb na plno spomienok ....

Moja expedícia za poznaním

12. listopadu 2010 v 1:48 | lapis |  Komentáre
duel
Keď som bol ešte malý veriaci fagan, zdalo sa my že to čo tvrdia kreacionisti je úplne logické a tak som aj ja začal naivne skúmať to ako spojiť vieru v boha s vedou. Ono totiž tieto dve rivalky si z môjho pohľadu nijako neodporovali a dokonca sa ja pekne dopĺňali.
Biblií sa hovorí "Buď svetlo" a veda hovorí o veľkom tresku na počiatku.
Boh stvoril vesmír, zem, zvieratá a človeka a to všetko za jeden týždeň. Veda hovorí že sme sa vyvinuli z neživej hmoty pôsobením prírodných síl. Ono si to toľko neodporuje keď zapneme trochu fantáziu a budeme interpretovať jeden boží týždeň ako miliardu rokov a evelúciu ako boží výtvor trvajúci pár jeho dní. Aspoň toto my vtedy stačilo a nijako ma nepálilo že v tom bolo zopár ale. Fantázia fungovala na 100%. 

Keď som  vyrástol tak ma začalo postupne stále viac a viac zarážať čo tí divný vedci stále majú proti jednote ducha a rozumu. A tak som ich začal zo záujmom študovať. Stredná škola my v tomto smere nepomohla, skôr z toho urobila guláš. O to radšej som nastúpil na VŠ. Konečne som mohol dostať odpovede čo tí vedci tak majú proti tomu všetkému. Prešiel som prednášky Newtona, Maxwella, Einsteina, Bohra, Hawkinga, Mendela, a aj Darwina. No žiaden z nich o bohu nepovedal ani slovo. Aké argumenty môžu mať proti bohu keď ho vôbec nespomínajú ? To sa my v tú dobu zdalo veľmi divné.

Ako to už u mňa hodí, chvíľku my to trvalo ale nakoniec to predsa prišlo. (Ten povestný "CVAK"). Paradoxne samotným argumentom vedy je, že o bohu nehovorí ani slovo. Proste sa k nemu nevyjadruje. Toto miesto prenecháva viere. Dôvodom je neexistencia dôkazu existencie či neexistencie boha, tak rovno odpovedá neviem a celá diskusia týmto hasne.

Táto záležitosť tým na určitý čas zhasla aj pre mňa , pokiaľ sa my do rúk nedostala  kniha "Kauza stvoriteľ". Požičal my ju môj známi, aby som si naštudoval aj argumenty druhej strany. Písal ju americký novinár, a je to ospevovaná kniha o kreacionizme, kde sa snažia podať vedecké dôkazy o existencií boha. Znelo to zaujímavo, vedátori sa hrajú celé dekády na mŕtvych chrobákov pretože nemajú dôkazy a tu z čista jasna ich existuje plná kniha. V knihe toho naozaj bolo dosť, a z rôznych oblastí, biológia, fyzika, chémia, kozmológia. Všetko vedecké disciplíny. Rozprávali o nich ľudia z vysokoškolským diplomom. Znelo to dôveryhodne pokiaľ sa nedošlo na tú fyziku, kde mám najväčšie vedomosti. Tú som spozornel, postupne zošedivel a začal si trhať vlasy. Také drísty zo seba vedec nemôže dať. Vo vede existuje viacero možností ako vznikol svet. On si tam však dovolil zvoliť jednu z tých možností, tú ktorá sa do knižky hodila, a tie ostatné prehlásil za vysoko nepravdepodobné lebo sa mu tak zdalo najviac logické. Zdôrazňujem že na žiadnu z možností neexistuje presvedčivý dôkaz. Pre vedca je dôkaz alfa a omega. V zlosti šmarím ten brak do kúta kde zostal ležať pokiaľ som ho nevrátil. 

Po nejakom čase sa my vrátila pohoda a ja som mohol spätne začať uvažovať čo som to čítal. Vedel som že tá kniha je odpad. Napísal ju predsa novinár a ten vie ako veci "ohnúť" aby mali tie správne grády. Docela sa desím myšlienky akú paseku robí táto kniha u ľudí čo nemajú hlbšie znalosti. Ako dôkazy dostávajú iba dohady a iba také ktoré podporujú autora. Takéto "argumenty" my veľmi pripomínajú gréckych filozofov ktorý verili že "kruh je dokonalý tvar a nebeské telesa sa musia zákonite pohybovať po kruhu. Vesmír je totiž dokonalý a nebude sa pohybovať inak ako dokonale". Nemali priame dôkazy ale zdalo sa im to najviac logické. Realitu si ohýbali podľa svojho presvedčenia. Presne tak ako sa zdajú najviac logické práve tie "správne" závery z knihy "Kauza stvoriteľ". To nie je veda ale viera a filozofia. 

Táto celá história podnetov ma stále burcovala k tomu aby som si urobil lepší názor na to, kde sú hranice viery a vedy. Úplne fundamentálnym rozdielom je paradoxne zmena. Kým vo vede je pochybovanie o každom jej fakte úplným základom a vďaka nemu sa vyvíja a mení. Vo viere je zmena a pochybovanie jed. Príliš veľa pochybností vieru zabíja. Viera stojí na pilieroch ktoré keď zvalíte, rozsype sa ako domček z kariet a už sa nepostaví. Ďalším rozdielom je že veda popisuje ako veci fungujú a viera interpretuje realitu. Vytvára príbeh a dáva v ňom odpovede na otázky prečo, vo vede sú len holé fakty.

Keď som sa nad slovom interpretácia poriadne zamyslel, pochopil som prečo do vedy taký príbeh nepatrí. Ono je totiž tých interpretácií viac. Kresťanstvo, islam, hinduizmus, budhizmus, ...... Keď do vedy zavedieme boha, tak ktorý bude ten správny ? Každý bude hovoriť že ten jeho. Nie, prinieslo by to viac škody ako úžitku. Len spomeňme čo sa stalo keď árijská rasa bola prehlásená za tú najčistejšiu a rasizmus bol dokonca podložený  "vedeckými" argumentami.

Ak vás dané téma zaujíma vrele odporúčam naštudovať si obe strany. Ono baviť sa o tom aká realita je, bez toho aby ste ju preskúmali, je cesta zaslepencov. Možno sa vám zdá že to čo hovorí veda je absolútne nelogické a úplne mimo našu dennú skúsenosť. (Že vraj čas je kratší pre toho kto sa pohybuje ako pre toho kto stojí.) Lenže ako vieme že ten sedliacky rozum o ktorý sa tak opierame je úplne bezchybný ? Kto z nás sa už pohyboval rýchlosťou svetla ? Jasné že nik. No z nášho sedliackeho  pohľadu to predsa nie je žiaden rozdiel v čase  keď bežíme a keď stojíme. Lenže je, ale tak malý že ho nepociťujeme. Pocítili by sme ho až pri tých "väčších" rýchlostiach v ktorých však každodenne nežijeme. Stereotypné myslenie je presne to čoho vám hovorí že je to nelogické. Možno to znie divne ale realita je aj mimo našu dennú skúsenosť.  Myslel som si že nájsť odpovede je ťažké, ale ono nie je. Nie sme totiž prvá generácia čo tieto odpovede hľadá. Ono ich je vskutku dosť. Ono je ťažké byť schopný otvorene myslieť  a tie odpovede prijať ....

Tí podstatní

10. listopadu 2010 v 1:38 | lapis
Pyrrho
V živote stretnete veľa ľudí. Niektorí sa stavia len na chvíľku ale niektorý vo vás niečo zanechajú. To čo to bude závisí od šťastia na akého človeka sa vám podarí naďabiť. Aké je  toto šťastie prchkavé vie snáď každý a nebudem tu hovoriť žiadne novoty keď poviem že ho je ako šafránu. Nie vždy ho vieme hneď rozpoznať a tešiť sa z neho. No o to viac sme radšej keď na to prídeme a stane sa v tých naších hlavách ten povestný "CVAK".

Takýto ľudia môžu prichádzať rôzne. U mňa to zatiaľ malo taký "klasický dramatický efekt". Po základnú školu som mal dobrých priateľov. Nikdy som sa necítil byť mimo. Trošku som vynikal nad priemerom a  dokonca som bol aj obľúbený. Získal som vtedy dojem naivného chlapca, ktorý si myslí že to už nemôže byť inak. 
Samozrejme všetko má svoj koniec a aj ja som musel nastúpiť na tú strednú školu. Podarilo sa my dostať na gympeľ. Myslel som si že vááálim a vyhrávam. No po nejakom čase človek zistí že táto výhra mala príchuť Pyrrhovho víťazstva v tom že som bol totálne odvrhnutý kolektívom (určite aj vlastným pričinením) a do konca strednej školy som mal nálepku outsider. Svet sa zmenil len na zmeť polovýznamov, nútených stretnutí a kyslých úsmevov. Prakticky všetko stratilo pre mňa hodnotu. Stal som sa jedným  z davu. Šedá myš. Neviditeľný. Tak som odmaturoval ale ostával vo mne pocit "nenaplnenia". Toto predsa nemôže byť  život . Možno aj z tohto dôvodu a možno aj pre plno ďalších som siahol po prvej možnosti vycestovať. Ľudia predsa nemôžu byť všade rovnaký.
A tak som zakotvil v Čechách. Možno za humnami ale poviem vám pre mňa nabral život nové farby. Nie len to že nový kolektív bol parádny ale ako spolubývajúceho som dostal človeka ktorý myslel veľmi podobne ako ja. Dokonca bol vtedy kilometre predomnou. Je to desne priamy človek, a to sa my veľmi páčilo. Ten nerobil žiadne ksichty ešte týždeň potom ako sme mali nejaký spor. Proste bola veľká hádka kde sa všetko ujasnilo a potom bol kľud. Žiadne masky, bol priamy až na kosť. Ono sa hovorí že je to dobrá vlastnosť, no ak nie ste na to zvyknutý je to docela masakr počuť pravdu do očí bez nejakého "predžutia".   Ale bol my priateľom ktorého som tak dlho nemal.  Tento človek my dal hodne z jeho povahy, buď sú to závery z našich rozhovorov alebo resumé našich hádok.  Samozrejme nie je to jeho kópia ale práve on bol tou povestnou fackou reality ktorá otvorila naivnému chlapcovi oči a dala mu tak možnosť vidieť svet, nie ilúziu v ktorej žil dovtedy a mohol si tak začať budovať vlastné názory a dávať slovám vlastný zmysel.

Keď nám teda do života vstúpia podobné osoby dokážu otvoriť oči aj dlhoročne zaslepeným. Ono záleží od náhody kedy a kde ich stretneme. Mne sa podarilo nájsť zatiaľ jedného, ale ono ich je určite viac. Nikdy presne neviete, kedy prídu ale o to to dáva väčšiu radosť keď niekoho takého stretnete. Ako sa hovorí bez priateľov ako keby si nežil. 

Zovšeobecňovanie a kresťanská diktatúra

5. listopadu 2010 v 12:16 | lapis |  Komentáre
diktatúra
Dnes začal deň veľmi krásne, slniečko svieti, vetrík fúka a ja krásne vyspaný sa zobudím do
nádherného rána. Chvíľku čumím len tak do blba a snažím sa "zapnúť" moje myslenie na vyššie obrátky. Po chvíľočke vstanem a zapnem počítač plný očakávaní čo dnes svet priniesol. V očiach my prebiehajú politické kauzy, svetové správy a správy z domova. Ráno zatiaľ nič moc, počkám si na večernú čiernu kroniku a tam to do mňa ten čierny kentus naládujú :) . 
Ako si tak prezerám stránky môjho obľúbeného týždeníka, narazím tam na jedno video. Je to o tom čo si redaktori myslia o sviatku zosnulých a aj čo si myslia o posmrtnom živote. Nečakám nejaké ďalekosiahle filozofovanie  a dokonca  som aj miestami príjemne prekvapený názorom mne veľmi podobným (od Martina Mojžíša 2:42). No kde sa vzal, tu sa vzal jeden Lukáš Krivošik (od 3:25 min) a jeho spanilý výlev. Moja nálada prudko upadá keď ho počúvam, a po skončení my je my zle. Zle z toho že presne takéto typy dobre poznám, tak isto aj ich rétoriku a argumenty. Kedysi som aj ja bol podobné HOVADO a zovšeobecňovanie bol môj denný chleba. A verte my, nebol som to len ja.

Zovšeobecňovanie, to presne to čo my na tých jeho "argumentoch" vadí. 
Uvediem to presnejšie:
"Verím v život po smrti lebo výskum tých zážitkov blízko smrti, sa zdá taký, alebo tie prípady smerujú k tomu, že zrejme vedomie človeka nie je len nejakým výsledkom nejakej vysokoorganizovanej hmoty ale že je zrejme nezávislé od našej telesnej stránky"

Týmto si chcel akože dokázať že niečo existuje, že jeho viera stojí na vedeckom základe. Dneska sú totiž vedecké dôkazy "in" aj u kresťanov.  No fajn, čert to ber v čo verí, kým je to jeho osobný názor tak my to je šuma fuk.

Dopĺňa to:
".... tá perspektíva života po smrti veľmi mení to aký život človek vedie na tomto svete. Ak človek to berie tak, že má možnože 60, 70, 80 rokov na tomto svete a potom nič, tak výsledkom je že sa snaží proste len užiť si všetko čo mu svet ponúka a možno často krát aj veľmi sebecky a na úkor druhých. Na strane druhej ak človek verí a má takú perspektívu svojej existencie že tento život je len akousi predohrou ktorá rozhodne o jeho existencií vo večnosti, tak má tendenciu možno prežiť život zmysluplne a smerovať v tom živote aj k vyšším cieľom a hodnotám. Čiže veriť v posmrtný život sa my zdá týmto smerom rozumné".

Tak tu majster tesár presne ukazuje v čom spočíva umenie generalizovania (zovšeobecňovania). Týmito pár vetami označil všetkých ostatných za sebcov a primitívov. Že viera je tá pravá cesta pre všetkých a tí čo neveria sú nehodný synovia a dcéry a zaslúžia si poľutovanie. Zovšeobecňovanie je silný nástroj na ukazovanie na "chyby" tých druhých. No u Krivošíka je ešte aj tá mierka zovšeobecnenia niekde úplne mimo. 
Preto vždy spozorniem ak niekoho podobného stretnem. Presne takéto typy sú zástancami kreacionizmu (spájaniu vedy a vieri), čo možno rozoberiem niekdy inokedy. Na takýchto "plne presvedčených" je treba si dávať pozor. Nemali by to totiž problém v mene božom sa vás zbaviť keď im nebudete vyhovovať. Ja len dúfam že tých čo by ten problém mali bude vždy dostatok.

Antirúúúúžovky

3. listopadu 2010 v 11:24 | lapis |  Pekné veci
Malá motivácia prečo sú tu:
  • Nemám rád rúúúúúúžoblogy s príspevkami o jednej, maximálne dvoch vetách. Faktom je že na blog.cz sú ich mraky,
  • nemám v hlave nekonečný zoznam a často zabúdam adresy,
  • niečím ma proste zaujali, väčšinou svojím názorom,
  • určite tam raz za čas zavítam.


  • http://citovaprostitutka.blog.cz/ - autorka výborne píše. Možno až príliš dobre a to je znakom toho že vie ako veci prikrášliť aby mali tu správnu šťavu. Aj keby si to všetko čo tam má iba vymyslela, nemení to fakt že asi začínam chápať zmysel červenej literatúry.
  • http://sikar.blog.cz/ - huba plná chilli, soľ v očiach, veliteľ vesmíru, veľký M a salámista. A to všetko v jednom balení. Pozor pre neskúsených je to veľmi výbušná kombinácia.
  • http://tesska.blog.cz/ - ďalší z hubatých blogov. Heslo: žiadne servítky pred ústa. Niekedy miestami príliš negativistické ale možno to je dôvod, prečo som tam stálym návštevníkom.
  • http://dostcasunalasku.blog.cz - ďalší spolubojovník (správne spolubojovníčka), ktorý ma chuť zastaviť sa v každodennom ruchu a porozmýšľať nad zmyslom vecí. Názory veľmi podobné mojím, skoro ako keby som to písal ja :) . No s tým rozdielom že píše omnoho krajšie.


FOTO
  • http://greybeard.blog.cz - vyvoláva dojem dedka, ktorého keď stretnete pri táboráku tak má vždy pripravený parádny príbeh. Tenhle k tomu ešte vie parádne fotiť.



Zatiaľ iba toľko. Dúfam že to bude časom rásť.
Nie ste tu ? Ubezpečujem vás ,že robím všetko preto aby som vás našiel. Avšak v rúúúúžozáplave, vyloviť niečo nerúžove je docela zložité.

Dospelosť z môjho pohľadu

2. listopadu 2010 v 20:41 | lapis |  Komentáre
suprised
Rád by som začal citátom z jednej knižky:

Muž klepe synovi na dvere. "Kubíčku" volá "vzbuď se!"
"Mně se nechce vstávat, tati," zkouši to syn.
Otec pritvrdí: "Vstávej, musíš přece do školy !"
"Mne se nechce do školy!" trvá na svém syn.
"Proč ne ?" ptá se otec.
"Mám tři dúvody", odpoví syn.
"Zaprvé, protože je tam desná nuda.
Zadruhé, deti si ze mě dělají legraci.
A zatretí, nenávidím školu."
Otec mu na to odpoví: "Tak sa ti zase řeknu
tři dúvody, proč do školy musíš. Zaprvé, je
to tvoje povinnost. Zadruhé, je ti štyřicet pět rokú.
A zatretí, jsi tam ředitelem."

Anthony de Mello, SJ; Bdělost; vydavateľstvo Cesta; 

Dospelosť, slovo ktoré si trúfam povedať počul každý čitateľ tohto blogu toľkokrát vo svojom živote, že sa s ním okamžite spájajú rôzne spomienky, názory, poučenia zo života. Z každej strany sa na nás valia ideály dospelosti od ľudí, ktorý sa tvária tak neoblomne (niekedy obĺžnikovo až kosoštvorcovo). 

Niekto chytrý nazval vstup do dospelosti prebudením zo sna detských ideálov a nevinnosti. Drobnou ukážkou toho že cesta k dospelosti nie je vec príjemná prevádza drobný citát na začiatku článku. Nechce sa nám vstávať do reality, je jednoduchšie si pospať a nechať sa unášať na vlnách svojej fantázie, kde sme doma a kde nám nič nehrozí. 

Dospelosť, dospelosť, čo to vlastne je ? 
Veď dospelý človek chybuje.
Veď dospelý človek nemusí mať vždy pravdu.
Cesta k dospelosti je vytváranie si vlastných názorov a naučenie sa rozhodovať čo je dobré pre mňa tu a teraz. Druhou zložkou, trošku stále zabúdanou je prebratie zodpovednosti za svoje činy. Staré otrepané: "To čo si človek navarí to si aj zje" je presne to o čom hovorím.

Možno niektorých neznalých prekvapím ale dospelosť skoro vždy príde časom (tí ktorí zdedili majland po tatíkovi sú v cajku a môžu  spať ďalej). Ak by som hovoril obrazne. Skôr či neskôr opustíš to čo poznáš a vydáš sa do krajiny zvanej život. Zo začiatku bude cesta ubiehať bez potiaží, tak ako si zvyknutý. No po čase stretneš mrchu zvanú realitu a tá keď zistí že ešte snívaš, tak ťa prefacká a ty sa budeš musieť prebudiť. U niekoho je to v 15 keď si musí nájsť prácu pretože doma to je zlé s peniazmi a u niekoho sa dospelosť nedostaví. Tá povestná 18-tka , ktorou sa mnohý oháňajú je len štatistika, je len číslo bez významu pre byrokratov. Význam jej musíme dať my sami.

Pekne to vystihli V+W (Voskovec a Werich)

Talentmánia, prekvapenie sa nekonalo

1. listopadu 2010 v 0:47 | lapis |  Komentáre
cisárové nové šaty
Ako som sa už zmienil v mojom minulom výleve, v dnešnom talentami zaliatom televíznom svete ma zaujal príbeh Davida Dostála. "Hendikepovaný chlapec, ktorý aj napriek svojmu postihnutiu bojoval ako lev." (Dúfam že je to dostatočne rúúúžové :) )... Hneď som zbystril pozornosť že vystúpi nejaký borec a ja si poviem že ma táto relácia dokáže príjemne prekvapiť. Čo však vo mne ostalo po tom jeho vystúpení bol zvláštny pocit, ktorý som už dlho nezažil v takejto podobe - pretvárka, silené odpovede a pokrytectvo. Tomu aj odpovedá tón môjho minulého článku a hádam mi odpustíte že je miestami dosť surový. Proti tomu chlapcovi nemám nič a fandil by som mu aj ja keby nejaký ten talent aj mal. Ten však bol u neho minimálny. To čo ma tak roztočilo bolo že sme si z neho urobili martýra a to v relácií ktorá sa hlási ako tá ktorá hľadá talenty. No my sme sa na talent "vykašlali" ten totiž v jeho prípade nebol tak viditeľný. Čo bolo však vidieť bolo chlapcove postihnutie a "to nám trhalo srdce". Neboli sme sami. V podobnej dileme bola aj porota, ktorá akosi nemala tú silu to povedať nahlas. No kto by mohol kritizovať ich hodnotenie, keď sme to mi sami nedokázali.

Po "víťazstve" v semifinále, kde porazil súťažiacich s väčším talentom (žiadne strachy, tí neboli postihnutý takže je to ok) nejakým novinárom napadlo že by mohli vyspovedať aj Davidovych rodičov . Z tých vypadlo že sa cítili podobne trápne ako ja (a možno aj vy) a chcú Davida zo súťaže odhlásiť. Keď som si prečítal daný článok, normálne my odľahlo. Možnože v tomto dekadentnom svete sa nájde aj kúsok zdravého rozumu a ja budem môcť konečne Davidovi zo srdca zatlieskať  pri jeho veľkolepom odchode. No nestalo sa tak ....

A tak sa dnes (ups, vlastne už včera) stalo že David vypadol. Mohol odísť ako ozajstný kráľ, no teraz odchádza ako porazený. Prečo jeho rodičia nakoniec neurobili to avizované kráľovské gesto som sa zatiaľ nedozvedel a asi už nebudem nejako extra po tom pátrať. Tým sa celá talentmánia pre mňa končí. Žiaľ grandiózne finále sa nekonalo (a tak som si chcel zatlieskať :D ).  

No nič, hádam do budúceho vydania talentmánie sa podľa Davidovho vzoru prihlási aspoň 10 takých postihnutých a vy budete ešte divšie za nich hlasovať. Možno sa medzi tými "talentmi"  nájde aj niekto s rozumom. Neviem, ale už sa teším.