Tí podstatní

10. listopadu 2010 v 1:38 | lapis
Pyrrho
V živote stretnete veľa ľudí. Niektorí sa stavia len na chvíľku ale niektorý vo vás niečo zanechajú. To čo to bude závisí od šťastia na akého človeka sa vám podarí naďabiť. Aké je  toto šťastie prchkavé vie snáď každý a nebudem tu hovoriť žiadne novoty keď poviem že ho je ako šafránu. Nie vždy ho vieme hneď rozpoznať a tešiť sa z neho. No o to viac sme radšej keď na to prídeme a stane sa v tých naších hlavách ten povestný "CVAK".

Takýto ľudia môžu prichádzať rôzne. U mňa to zatiaľ malo taký "klasický dramatický efekt". Po základnú školu som mal dobrých priateľov. Nikdy som sa necítil byť mimo. Trošku som vynikal nad priemerom a  dokonca som bol aj obľúbený. Získal som vtedy dojem naivného chlapca, ktorý si myslí že to už nemôže byť inak. 
Samozrejme všetko má svoj koniec a aj ja som musel nastúpiť na tú strednú školu. Podarilo sa my dostať na gympeľ. Myslel som si že vááálim a vyhrávam. No po nejakom čase človek zistí že táto výhra mala príchuť Pyrrhovho víťazstva v tom že som bol totálne odvrhnutý kolektívom (určite aj vlastným pričinením) a do konca strednej školy som mal nálepku outsider. Svet sa zmenil len na zmeť polovýznamov, nútených stretnutí a kyslých úsmevov. Prakticky všetko stratilo pre mňa hodnotu. Stal som sa jedným  z davu. Šedá myš. Neviditeľný. Tak som odmaturoval ale ostával vo mne pocit "nenaplnenia". Toto predsa nemôže byť  život . Možno aj z tohto dôvodu a možno aj pre plno ďalších som siahol po prvej možnosti vycestovať. Ľudia predsa nemôžu byť všade rovnaký.
A tak som zakotvil v Čechách. Možno za humnami ale poviem vám pre mňa nabral život nové farby. Nie len to že nový kolektív bol parádny ale ako spolubývajúceho som dostal človeka ktorý myslel veľmi podobne ako ja. Dokonca bol vtedy kilometre predomnou. Je to desne priamy človek, a to sa my veľmi páčilo. Ten nerobil žiadne ksichty ešte týždeň potom ako sme mali nejaký spor. Proste bola veľká hádka kde sa všetko ujasnilo a potom bol kľud. Žiadne masky, bol priamy až na kosť. Ono sa hovorí že je to dobrá vlastnosť, no ak nie ste na to zvyknutý je to docela masakr počuť pravdu do očí bez nejakého "predžutia".   Ale bol my priateľom ktorého som tak dlho nemal.  Tento človek my dal hodne z jeho povahy, buď sú to závery z našich rozhovorov alebo resumé našich hádok.  Samozrejme nie je to jeho kópia ale práve on bol tou povestnou fackou reality ktorá otvorila naivnému chlapcovi oči a dala mu tak možnosť vidieť svet, nie ilúziu v ktorej žil dovtedy a mohol si tak začať budovať vlastné názory a dávať slovám vlastný zmysel.

Keď nám teda do života vstúpia podobné osoby dokážu otvoriť oči aj dlhoročne zaslepeným. Ono záleží od náhody kedy a kde ich stretneme. Mne sa podarilo nájsť zatiaľ jedného, ale ono ich je určite viac. Nikdy presne neviete, kedy prídu ale o to to dáva väčšiu radosť keď niekoho takého stretnete. Ako sa hovorí bez priateľov ako keby si nežil. 
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Radush :) Radush :) | E-mail | Web | 10. listopadu 2010 v 2:09 | Reagovat

Nádherne napisane :) a posledná veta celý pekne napísaný článok len podčiarkla :) potlesk a právom 5 hviezdičiek :)

2 LentilkaS LentilkaS | Web | 10. listopadu 2010 v 19:30 | Reagovat

To musím souhlasit. Protože někoho kdo myslí podobně člověk prostě nemůže najít. Ale zato když se někdo takovej potká, tak se to prostě ví. Pověstný CVAK je na světě :)

3 KatyRZ KatyRZ | Web | 21. listopadu 2010 v 15:36 | Reagovat

Tak v tomhle se hodně vidím. Ze základky jsem odcházela, jako spokojený seběvědomí tvor, který na střední padl téměř na dno. Nejlepší přátelé odešli z města a odcizili jsme se.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama