Březen 2011

Svet vašej istoty

12. března 2011 v 18:15 Komentáre


Pred nedávnom bola na tomto servri diskusia o tom čo je zmyslom života. Zaznelo mnoho názorov. Mnoho z ních bolo mimo ale niektoré prišli docela blízko k podstate. A to takej že život je v podstate hra. Hra, ktorej pravidlá sa časom menia. Je to hra veľmi podobná bludisku, kde každá výzva na ktorú natrafíte je križovatka a jednotlivé cesty z nej sú vaše rozhodnutia. Kde tie cesty vedú však dopredu moc nevidíme. Niektoré cesty môžu byť bezpečné, no niektoré znamenajú váš koniec. Aby to nebolo také ľahké bludisko sa samé od času mení a mení sa aj tým aké rozhodnutia učiníte. Teda to čo platilo včera dnes už platiť nemusí. Aby toho ešte nebolo dosť v bludisku nie ste sami. Sú tu ďalší hráči.

Prvá otázka na ktorú vám hneď napadne, ktorým smerom sa mám vydať ? Kam mám putovať ? Ktorá cesta je tá bezpečná ? Každé moje rozhodnutie môže byť to osudné. Niektorý (pardón, väčšina) v tomto momente volí formovanie spoločenstiev, kde tie rozhodnutia zásadného charakteru robíme spoločne a tým pádom aj často menej bolestne. Spoločenstvo sa snaží napredovať a zároveň chrániť svojích prívržencov: "V jednote je sila". Toto je základným pilierom vzniku spoločenstiev: strach z plenej zopovednosti za svoj život. Vďaka tomuto strachu máme dnes spoločenské zriadenie ktoré v dnešnej dobe umožňuje prežiť skoro každému a umožňuje mu dožiť sa dlhého veku (určite dlhšiemu ako keby ho samého celý život naháňali v lese vlky).

Život v spoločenstvách dáva človeku pocit istoty, že každý deň nemusí byť bojom o holý život. Avšak tento istý pocit istoty je dvojsečnou zbraňou pretože je návykový. Po určitom čase života v spoločenstve začneme istoty požadovať. Istoty ktoré boli predtým len krátko trvajúcim veľmi drahým luxusom. Problémom je že hra sa často mení a dosiahnuť dlhotrvajúce istoty je prakticky nemožné. Aby sa tento háklivý problém vyriešil zaviedlo sa niečo ako masový sen. Namiesto toho aby ľudia žili budú prežívať v sne, ktorý pre nich vytvoríme. Vytvoríme sen v podobe zmyslu života, ktorý sa v bludisku zobrazuje ako maják v diaľke a im ho stačí následovať.

Takto sme si vytvorili sen o úspešnom živote, ktorý vás však nenapĺňa pretože upierame svoj zrak iba na ten maják a okolie nás nezaujíma. Nemáme potešenie z prítomnosti. Ženie me sa zaslepene napred s myšlienkou, že šťastný budeme až vtedy keď ten maják dosiahneme. Čo však keď ten maják dosiahnete? Po dlhých útrapách sa vyštveráte na vrchol hory. Chvíľku budete nadšený pretože uvidíte nádherný výhľad. No po čase vo vás vybublá: "To je všetko ?". Cesta k vrcholu bola pre vás útrapou a snažili ste sa ju mať hneď za sebou. Avšak za to ste dostali len pár momentov úžasu. (Často ak vás nenapĺňa už samotná cesta, tak budete z cieľa sklamaný. )

Majstrovským dielom spomedzi všetkých týchto snov je sen vo večný život. Boha nikto nevidel a predsa jeho slovo používajú ako ťažkotonážny argument. Ak sa k ním chcete pridať vítajú vás s otvorenou náručou, keď s nimi nechcete mať nič spoločné, ste automaticky proti ním, pretože ich cesta je tá jediná správna (chcel to tak boh). Toto bol jeden z mnohých impulzov ktoré dávno v mojej mladíckej hlave vyvolali strašný odpor a postupne som sa od veriaceho spoločenstva odklonil. Razím si teraz radšej vlastnú cestu. Možno by ma to tak nepálilo, keby týchto snov o večnom živote neboli celé tucty a ja sa pítam, ktorý je ten pravý ? Všetci budú hovoriť že ten ich. Ja proste neviem a nechcem si tým pádom ani vybrať tú "správnu". Zostávam radšej v bdelosti a tento sen snívať nechcem.

Čo sa teda stane ak tieto sny "žijú" v jednej oblasti hry, kde ľudia musia každonenne spolu komunikovať a sú na sebe závyslí ? Myslíte si že multikulturalizmus funguje ? Myslíte že funguje aj vtedy keď na seba narážajú priamo fundamentálne hodnoty ? Nech to akokoľvek pekne znie, nie nefunguje. Ak má byť jedna strana spokojná tak druhá musí zákonite prehrať, kompromis je v týchto podmienkach prehrou oboch strán a prehrávať sa nedá donekonečna. Je to odsúvanie problémov naneskôr. Časom sa však stane že my sa budeme musieť z toho sna zobudiť a nepríjemene zistíme koľko z tých naších ideálov ostalo a koľko sú už len prázdne slová.

Existujú teda nejaká správna cesta hrou ?
Podľa mňa nie. Svet sa totiž stále mení a my sme stále nútený hľadať nové a nové cesty. Či ta ceta je správna alebo zlá, nie je priamo vlasnosťou tejto cesty. Tieto prívlastky im dávame my. A ako o už tu býva pravda/spránosť je názorom väčšiny.

Ako to začalo a ako to mohlo skončiť

4. března 2011 v 23:52 | lapis |  Komentáre



Začalo to tak ako začínajú všetky podobné príbehy. Náhodou. Spoznáte človeka, ktorý pozná onú osobu a časom ju pritiahne k vám. Už len to chce navštíviť svojho stareho známeho v práci alebo u neho doma. A vy ste práve v ten danný moment v pravom čase na správnom mieste. Vaše cesty sa pretnú a svet už nie je ako býval predtým. Aspoň si to v tú chvíľu trúfale nahovárate a žasnete nad šťastím že v neuveriteľnej komplexite univerza stretnete práve vy človeka vám veľmi simpatického a v kútiku duše dúfate že možno aj toho pravého. Všetko do seba zapadalo ako LEGO a budúcnosť už nemôže byť inšia. Vždy je tu však ale .... (sakra)

Však to poznáte idilka, rúžove okuliare, kumbajá ....
až ju vezmete na "nezávazné" kafčo. Začne to skvele v keď po ňu prídete .... Atmoféra dostane štuch, keď idete spolu mestom a okolo vás prejde fakt "výstavný kus", ktorý neujde ako vášmu zraku tak aj priateľkynému zraku. Na vaše nešťastie pozoruje aj vás, a vy si to ani nešimnete. Potom úplne nezainteresovane položí otázku: "Ako by si ohodnotil tú osobu čo teraz išla okolo nás, je pekná ?". Možno táto otázka znie veľmi liberálne ale skrývala v nej zrada ktorú som tedy nevidel. Správne som si mal tu otázku preložiť :"Je tá fiflena krajšia než ja ?". No v tej dobe som si myslel že chvíľka pravdomluvy my neuškodí. Poučil som sa......
Čas plynul nemilosrdne ďalej a ja som znova naďabil. Tentoraz to bolo pre blbé prkno na záchode. Nechal som ho totiž hore. Ano ja viem zhrešil som, alebo aspoň som bol do takej situácie v tom momente postavený. Ste hriešny pretože si ju vôbec nevšímate a nemáte ju ako prvú prioritu. Tak ako vtedy cestou do tej kaviarne tak aj teraz. A vy ste dôvodom jej trápenia. Ukončím to malým dodatkom že tento spor musel skončiť mojou kapituláciou.

Aké mám z toho poučenie ?
Ľudia si radi vytvárajú predstavy o svete, o druhých, o sebe. Vezmú si tie povestné rúžové okuliare a vidia svet svojích predstáv a ľudských masiek. Žijú prakticky v sne. A ako to už býva nechcú sa z neho zobudiť. Bránia sa tomu a keď na chvíľku sa do tej reality zobudia, sú sklamaný pretože svet nie podľa ich predstáv. Ľudia sklamali ich očakávania. Vidia len to čo chcú vidieť a to je pre väčšinou pre nich nočná mora. Preto oni túto stršnú realitu budú radšej považovať za hnusný sen z ktorého sa chcú čo najskôr zobudiť. Áno, chcú sa zobudiť do ich vysnívanej reality. Robia všetko preto aby ta ilúzia trvala čo najdlhšie. Chcú mať ten pocit kontroly nad životom, aspoň na chvíľku.
Toto krátke filozofické okienko sa netýka len vzťahov ale ľubovoľnej ľudskej činnosti pri ktorej sme nejako motivovaný. Videl som dosť prípadov kedy sa v mene božom konalo "dobro". "Veci sú tak lebo tak chcel boh. Boh nechce aby sa ľudia rozvádzali, tak žena bude musieť poslušne trpieť domáce násilie až do konca svojho života. Však si predsa prisahali pred bohom, že budú svoji v dobrom a aj v zlom až kým ich smrť nerozdelí."

Je strata ilúzií potrebná vec ? Alebo je potrebné mať ideály.
V tomto môžem hovoriť iba za seba. Jednoznačne si myslím že strata ilúzií o živote bola jednou z najpodstatnejších vecí čo sa my kedy stali. Zistil som totiž že pre tieto ideály dokážem obetovať veľa a pritom to zato nestojí. Keď prestanete mať ideály a budete znova tabula rasa, tak začnete svet chápať úplne inak. Každé slovo ktoré ste dovtedy používali, ako priateľ , rodina, sestra, začnú mať úplne iné význami. Sú také aké im ich dám ja sám.

Ako to teda mohlo skončiť ?
Happy end.

A prečo to teda skončilo ?
Stále častejšie som mal pocit, že som slon v porceláne jej ilúzí. Tie si za každú cenu bránila. Ja nechcem byť jej nepriateľ, ktorý jú prehovára a ani guru ktorého uctieva, pretože jej "ukázal" ako správne žiť. Nechávam tomu čas. Možno niekedy sa naše cesty znova spoja a možno už bude všetko inak .... Možno