Duben 2012

Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo

8. dubna 2012 v 18:21 | lapis |  Komentáre
Shin Dong-hyuk je človek tak ako my všetci ostatní. Má svoje záujmy a svoje sny a snaží sa žiť svoj život. Mal však neuveriteľnú smolu že sa narodil v pracovnom tábore v krajine ktorá sa sama považuje za raj na zemi, v KĽDR. Podľa jeho slov (1, 2), si nikdy nepredstavoval že existuje svet za hranicami tábora a moc ho to ani nezaujímalo. Jediné čo ho v tej dobe trápilo bol neustály hlad, ktorý zažíval už prvých spomienok. Je zatiaľ jediný človek ktorý utiekol z tábora a je ochotný podať svedectvo o tom čo sa tam stalo. Paradoxne jeho motiváciou nebolo násilie, nenávisť jeho matky, vraždy a teror ktorý tam denno denne zažíval ale praobyčajný hlad. Hlad ho donútil k tomu zúfalemu činu aby sa predral elektrickým plotom a utiekol. Keď sa dostal do prvého veľkého mesta, tak ho neočarili svetlá neónov, zabavnosť televíznych relácií, mobily. Preňho to boli veci ktoré svietili. Dokázal si však splniť životný sen. Prvý krát v živote sa dosíta sa najedol.




Čína, píše sa rok 1989. Občianske nepokoje vypukli do miliónových demonštrácií ľudí, ktorý bojovali za zrušenie cenzúry, slobodné voľby, demokraciu. Demonštranti obsadili námestie Tiananmen (námestie Svätého pokoja) v Pekingu. Čínsky prezident vyhlásil stanné právo a poslal armádu aby nepokoje potlačila. A potlačila ich, keď začali strieľať do vlastných ľudí ostrími nábojmi. Tak sa zalialo námestie svatého pokoja krvou 2600 obätí a 7000 ranených. Po tomto masakre už nikto nechcel protestovať. Ľudia sa stiahli no namiesto nich prišli rodičia nezvestných aby svoje ratolesti našli medzi mŕtvia ich telá si odniesli. Aj oni boli ľahkým terčom. Aj do nich sa strieľalo. Po tomto všade zavládol "nebeský pokoj". Túto atmosféru narušil neznámi človek asi jeho posledným gestom, ktoré vyjadrovalo celkovú skepsu. Predtým sa proti tankom postavili milióny, teraz tam stál len on s taškou s nákupom. Nikto nevie ako sa volá a kto to bol, dostal preto pseudonym tank-man. A túto fotku sa horko ťažko podarilo prepašovať.


Strašné, no ešte strašnejšie bolo to čo nasledovalo. Perzekúcie, hromadné popravy a kompletná cenzúra tohto svetlého okamihu čínskych dejín. Keď si v číne dáte vyhľadať na internete "tank-man" nenájdete túto fotku, nenájdete nič relevatné. Ako je to možné? Pretože firmy nášho "vyspelého a civilizovaného" sveta ako google, yahoo, cisco im dodali patričné technológie. Táto udalosť ktorú by každá mysliaca bytosť odsúdila, sa vytratila z bežného povedomia a pamätníci postupne vymierajú. Túto demonštráciu začali študenti no máloktorý študent dnes v číne má vedomosti o tejto udalosti. Toto pokladám za najstrašnejšie memento. To že my civilizovaný západ predáme naše hodnoty veľmi lacno. Už nás nezaujímajú hodnoty ako ľudský život, sloboda. Stačia nám len peniaze.

Hovoríte si že je to predsa ďaleko ? Mne to neprišlo tak ďaleko keď na Slovensko pricestoval čínsky prezident. Bol uvítaný u prezidenta a pred palácom demonštrovalo zopár sloneských aktivistov za ľudské práva. Div sa svete nabehla tam medzi nich tlupa číňanov, niektorý v červených šiltovkách a iný v čiernych sakách, a dala slovákom do držky napriek tomu že hneď 20m od nich stálo komando policajtov. Len tam stáli a prizerali sa. Darmo sme sa pítali kto boli, tí čínsky páni obječení v čiernych sakách a z vysielačkou v uchu. Nikto relevantný sa k tomu akosi nemal. Žeby čínsky prezident si udržiaval svoju tanjnú tlupu rváčov ktorý tam prišli a utĺkli slovákov čapicami? Divné, čo ? No pri pri poháriku vodky, po tom čo som to videl, sa my to vôbec nezdalo nemožné. Hlavne pri takej ideológií ako je ta čínska a pri tom množstve babrákov v slovenskej štátnej správe. (Ospravedlňujem sa ale jedinný odkaz ktorý som na tento incident našiel je do bulváru, mrknite aspoň na videa pre ľepšiu predstavu)

To že máte ešte názor nič neznamená. Dôležité je vedieť si ho obhájiť a ešte dôležitejšie je ho presadiť. Veľké myšlienky vždy začali ako nápad jedného človeka a museli sa držať v tajnosti. Keby sa vyriekli v nepravý čas, rozplinuli by sa ako ranná hmla, tak boli krehké. O to viac ma zaplaví užas že niekto vyšiel zo svojej ulity ignorancie a postavil sa do rany tým ktorý boli proti. Naša historia je pretkaná takýmito ľudmi. Čo je smutnejšie väčšinou sa niekto iný postará o to aby moc dlho nežili. Našou povinnosťou je však nezabudnúť. Nezabudnúť na to prečo to urobili, poučiť sa z toho a nezačať tak nový cyklus ourobora. Byť slobodný znamená vedieť uniesť toto bremeno.

V týchto otázkach, "prečo u nás demokracia nefunguje ?", "prečo nikto nepočuje môj hlas ?", "prečo ?" sa paradoxne vinník hľadá ľahko. Stačí a ranáno pozrieť do zrkadla. A zistíte ....

Čistá inšpirácia

7. dubna 2012 v 1:26 | lapis |  Pekné veci

A stále ostávam v nemom úžase ....


Pre tých kto nevedia kto to bol.

Podstatná otázka

4. dubna 2012 v 3:37 | lapis |  Komentáre
Poznáte tie pekné chvíľky. Máte jeden druhého. Myslíte vlastne nato vlastne stále a teší vás ten hrejívý pocit .... že vás má niekto rád. Plánujete si budúci život a spoločné bývanie. A potom príde sklamanie a ten užašný vzor už nie je možné zložiť. Pádom sa rozbyl a niektoré časti sa stratili a iné sa rozpadli na prach. Tak to vo vzťahoch býva, a už je zbytočné sa ospravedlňovať. Hlavne po tom čo vám vaša ctená polovička zbalí vášho známeho vám natruc. Vy sa v tom momente rozdvojíte na dve protichodné osobnosti. Jedna im to praje pretože im by to možno aj svedčilo keby to myslela vážne a tá druhá vás spaľuje nenávisťou a pohŕdaním ako to mohla tá mrcha urobiť. Milovala vás niekedy vôbec? A svet sa zmení na nepoznanie, na rovnicu bez riešenia, na labyrint bez východu. A na určitý čas strátíte pevnú zem pod nohami a duševný balans. Proste ste pokolena v sračkách. V takomto stave vám začnú napadať myšlienky že ženské sú predajné od prírody a vždy sú zo všetkým nespokojné. Stále "meľú pantem" tie svoje bláboly o tom ako bolo na poslednej akcií a čo si oblečú dnes večer. Stále majú s niečím problém, no nie sú ochotné nič riešiť ............. Bolo by fajn keby to tak vždy platilo a ja by ju mohol zo všetkého obviňovať. No nie je to tak. Na vzťah treba vždy dvoch a tak aj obaja sme prispeli svoj diel. No na prekonanie fiaska, človek potrebuje čas kedy sa zamyslí a pozmení svoj kurz a a už nebude, v mojom prípade, sprevádzať ľudí s hlavou v oblakoch pre ktorých je všetko nemeniteľné, ideálne a z porcelánu. Mal som pekný vzťah ale prestalo ma baviť byť ten slon v porceláne a ona nechcela výsť zo zažitých koľají. To ho ho postupne nahlodávalo až sme sa odcudzili.

Človek je tabula rasa tak maximálne pri narodení a človeka až prekvapí koľko na ňom zanechali jeho tvorci (rodičia). Hlavne keď moje vzťahy s rodičmi sú komplikované a veľmi ďaleko od priemeru. Aby som si posťažoval, ani ja som to nemal ľahké :) Ale teraz vážne. Vždy som mal problém z autoritami, hlavne u otca, ktorý o mňa nejavil záujem. Mohol som sa postaviť aj na hlavu, byť majstrom sveta a nikdy by jeho úsmev nebol tak žiarivý ako keď je v spoločnosti mojej sestri. Náš vzťah bol preto už od mojej najskorejšej spomienky narušený, pretože som mu chcel za každú cenu dokázať že mám aspoň takú cenu ako ona. A musím priznať že som tlačil na pilu .... A nič. Tak sme sa ignorovali. Nenávidel som ho za to, nenávidel som svoju setru. Nenávidel som svet a seba - nepodarok, svoju mizernú existenciu a potom my všetko zovšednelo. Nič ma nevedelo potešiť, všetko sa stalo všedné, šedé a bežné. Pretože som sa chcel odpútať od toha života ktorý my vôbec nevyhovoval. A to už ani nemusím zdôrazňovať, čo sa zo mňa stalo. Moje vzťahy s ľudmi boli povrchné a formálne a môj život bol už len stereotyp. Paradoxne vo svojom deststve som sa cítil ako opustený starec. Prázdny. Bol som na dobrej ceste aby sa zo mňa stal neprívetivý frfloš.

No potom sa stalo, že mne to v hlave cvaklo. Došla my trpezlivosť a dôvody aby som čakal že sa niečo zmení, že sa zmení .... A vycestovl som. Vycestoval som kde to len najďalej šlo. Pretože som mal v sebe skľúčujúci pocit že toto nemôže byť život a ja som prišiel svojím vyčkávaním o veľa a musím to dohnať. Riskoval som ale vyplatilo sa. Našiel som ľudí ktorý stoja za to a dokázali my nevedomky pomôcť odvaliť ten balvan čo ma ťažil od nepamäti. Konečne som sa nadýchol života a mohol som rásť. Trvalo my pekných pár rokov kým som to prekonal aspoň do takej miery aby som si dokázal napraviť ako tak vzťah zo svojou sestrou. U otca to bude ťažšie ... chcel by som, ale neviem to úplne prekonať ani dnes a neviem či niekedy budem toho schopný vôbec.

Čo som chcel týmto, pre vás blábolom, povedať?
Kameň si pred sebou kotúľame všetci, nezbavíme sa ho. Je s nami už stále ako zapísané riadky tabuly. Nenechajme sa ním zavaliť. A keď už pod ním ležíme nebojme sa priznať že robíme chybu. Tan kameň nie sme my. Sme omnoho viac, aj keď ho musíme zo sebou ťahať. Nebojte sa analyzovať svoje konanie a klásť si otázky, kto som a čo chcem. Nebojte sa skúsiť vystrčiť hlavu z piesku, mne to stálo za to.

V živote nemôžete mať všetko,
ale môžete mať toho dosť.
(ja)