Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo

8. dubna 2012 v 18:21 | lapis |  Komentáre
Shin Dong-hyuk je človek tak ako my všetci ostatní. Má svoje záujmy a svoje sny a snaží sa žiť svoj život. Mal však neuveriteľnú smolu že sa narodil v pracovnom tábore v krajine ktorá sa sama považuje za raj na zemi, v KĽDR. Podľa jeho slov (1, 2), si nikdy nepredstavoval že existuje svet za hranicami tábora a moc ho to ani nezaujímalo. Jediné čo ho v tej dobe trápilo bol neustály hlad, ktorý zažíval už prvých spomienok. Je zatiaľ jediný človek ktorý utiekol z tábora a je ochotný podať svedectvo o tom čo sa tam stalo. Paradoxne jeho motiváciou nebolo násilie, nenávisť jeho matky, vraždy a teror ktorý tam denno denne zažíval ale praobyčajný hlad. Hlad ho donútil k tomu zúfalemu činu aby sa predral elektrickým plotom a utiekol. Keď sa dostal do prvého veľkého mesta, tak ho neočarili svetlá neónov, zabavnosť televíznych relácií, mobily. Preňho to boli veci ktoré svietili. Dokázal si však splniť životný sen. Prvý krát v živote sa dosíta sa najedol.




Čína, píše sa rok 1989. Občianske nepokoje vypukli do miliónových demonštrácií ľudí, ktorý bojovali za zrušenie cenzúry, slobodné voľby, demokraciu. Demonštranti obsadili námestie Tiananmen (námestie Svätého pokoja) v Pekingu. Čínsky prezident vyhlásil stanné právo a poslal armádu aby nepokoje potlačila. A potlačila ich, keď začali strieľať do vlastných ľudí ostrími nábojmi. Tak sa zalialo námestie svatého pokoja krvou 2600 obätí a 7000 ranených. Po tomto masakre už nikto nechcel protestovať. Ľudia sa stiahli no namiesto nich prišli rodičia nezvestných aby svoje ratolesti našli medzi mŕtvia ich telá si odniesli. Aj oni boli ľahkým terčom. Aj do nich sa strieľalo. Po tomto všade zavládol "nebeský pokoj". Túto atmosféru narušil neznámi človek asi jeho posledným gestom, ktoré vyjadrovalo celkovú skepsu. Predtým sa proti tankom postavili milióny, teraz tam stál len on s taškou s nákupom. Nikto nevie ako sa volá a kto to bol, dostal preto pseudonym tank-man. A túto fotku sa horko ťažko podarilo prepašovať.


Strašné, no ešte strašnejšie bolo to čo nasledovalo. Perzekúcie, hromadné popravy a kompletná cenzúra tohto svetlého okamihu čínskych dejín. Keď si v číne dáte vyhľadať na internete "tank-man" nenájdete túto fotku, nenájdete nič relevatné. Ako je to možné? Pretože firmy nášho "vyspelého a civilizovaného" sveta ako google, yahoo, cisco im dodali patričné technológie. Táto udalosť ktorú by každá mysliaca bytosť odsúdila, sa vytratila z bežného povedomia a pamätníci postupne vymierajú. Túto demonštráciu začali študenti no máloktorý študent dnes v číne má vedomosti o tejto udalosti. Toto pokladám za najstrašnejšie memento. To že my civilizovaný západ predáme naše hodnoty veľmi lacno. Už nás nezaujímajú hodnoty ako ľudský život, sloboda. Stačia nám len peniaze.

Hovoríte si že je to predsa ďaleko ? Mne to neprišlo tak ďaleko keď na Slovensko pricestoval čínsky prezident. Bol uvítaný u prezidenta a pred palácom demonštrovalo zopár sloneských aktivistov za ľudské práva. Div sa svete nabehla tam medzi nich tlupa číňanov, niektorý v červených šiltovkách a iný v čiernych sakách, a dala slovákom do držky napriek tomu že hneď 20m od nich stálo komando policajtov. Len tam stáli a prizerali sa. Darmo sme sa pítali kto boli, tí čínsky páni obječení v čiernych sakách a z vysielačkou v uchu. Nikto relevantný sa k tomu akosi nemal. Žeby čínsky prezident si udržiaval svoju tanjnú tlupu rváčov ktorý tam prišli a utĺkli slovákov čapicami? Divné, čo ? No pri pri poháriku vodky, po tom čo som to videl, sa my to vôbec nezdalo nemožné. Hlavne pri takej ideológií ako je ta čínska a pri tom množstve babrákov v slovenskej štátnej správe. (Ospravedlňujem sa ale jedinný odkaz ktorý som na tento incident našiel je do bulváru, mrknite aspoň na videa pre ľepšiu predstavu)

To že máte ešte názor nič neznamená. Dôležité je vedieť si ho obhájiť a ešte dôležitejšie je ho presadiť. Veľké myšlienky vždy začali ako nápad jedného človeka a museli sa držať v tajnosti. Keby sa vyriekli v nepravý čas, rozplinuli by sa ako ranná hmla, tak boli krehké. O to viac ma zaplaví užas že niekto vyšiel zo svojej ulity ignorancie a postavil sa do rany tým ktorý boli proti. Naša historia je pretkaná takýmito ľudmi. Čo je smutnejšie väčšinou sa niekto iný postará o to aby moc dlho nežili. Našou povinnosťou je však nezabudnúť. Nezabudnúť na to prečo to urobili, poučiť sa z toho a nezačať tak nový cyklus ourobora. Byť slobodný znamená vedieť uniesť toto bremeno.

V týchto otázkach, "prečo u nás demokracia nefunguje ?", "prečo nikto nepočuje môj hlas ?", "prečo ?" sa paradoxne vinník hľadá ľahko. Stačí a ranáno pozrieť do zrkadla. A zistíte ....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Monica Otmili Monica Otmili | Web | 8. dubna 2012 v 19:38 | Reagovat

Při čtení tvého článku jsem si vzpoměla na dva slováky, co utelki z Osvětimi, došli do Žiliny, a tam řekli, jaká zvěrstva se tam dějí, ale nikdo jim nevěřil, nebo spíš je nebrali v potaz.

Líbí se mi pasáž s názorem, co je třeba si obhájit. Když už je ta svoboda projevu, slova, proč je stále tolik lidí, kteří se řídí druhými, tím, co by na danou věc/názor ostatní řekli a radši se nechají obrazně řečeno zamést pod koberec. Je třeba si věřit.

A peníze? Smutné, že ovládají lidi a mnohdy si neužíváme toho, jak se máme, přitom bychom chtěli stále víc.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama