Podstatná otázka

4. dubna 2012 v 3:37 | lapis |  Komentáre
Poznáte tie pekné chvíľky. Máte jeden druhého. Myslíte vlastne nato vlastne stále a teší vás ten hrejívý pocit .... že vás má niekto rád. Plánujete si budúci život a spoločné bývanie. A potom príde sklamanie a ten užašný vzor už nie je možné zložiť. Pádom sa rozbyl a niektoré časti sa stratili a iné sa rozpadli na prach. Tak to vo vzťahoch býva, a už je zbytočné sa ospravedlňovať. Hlavne po tom čo vám vaša ctená polovička zbalí vášho známeho vám natruc. Vy sa v tom momente rozdvojíte na dve protichodné osobnosti. Jedna im to praje pretože im by to možno aj svedčilo keby to myslela vážne a tá druhá vás spaľuje nenávisťou a pohŕdaním ako to mohla tá mrcha urobiť. Milovala vás niekedy vôbec? A svet sa zmení na nepoznanie, na rovnicu bez riešenia, na labyrint bez východu. A na určitý čas strátíte pevnú zem pod nohami a duševný balans. Proste ste pokolena v sračkách. V takomto stave vám začnú napadať myšlienky že ženské sú predajné od prírody a vždy sú zo všetkým nespokojné. Stále "meľú pantem" tie svoje bláboly o tom ako bolo na poslednej akcií a čo si oblečú dnes večer. Stále majú s niečím problém, no nie sú ochotné nič riešiť ............. Bolo by fajn keby to tak vždy platilo a ja by ju mohol zo všetkého obviňovať. No nie je to tak. Na vzťah treba vždy dvoch a tak aj obaja sme prispeli svoj diel. No na prekonanie fiaska, človek potrebuje čas kedy sa zamyslí a pozmení svoj kurz a a už nebude, v mojom prípade, sprevádzať ľudí s hlavou v oblakoch pre ktorých je všetko nemeniteľné, ideálne a z porcelánu. Mal som pekný vzťah ale prestalo ma baviť byť ten slon v porceláne a ona nechcela výsť zo zažitých koľají. To ho ho postupne nahlodávalo až sme sa odcudzili.

Človek je tabula rasa tak maximálne pri narodení a človeka až prekvapí koľko na ňom zanechali jeho tvorci (rodičia). Hlavne keď moje vzťahy s rodičmi sú komplikované a veľmi ďaleko od priemeru. Aby som si posťažoval, ani ja som to nemal ľahké :) Ale teraz vážne. Vždy som mal problém z autoritami, hlavne u otca, ktorý o mňa nejavil záujem. Mohol som sa postaviť aj na hlavu, byť majstrom sveta a nikdy by jeho úsmev nebol tak žiarivý ako keď je v spoločnosti mojej sestri. Náš vzťah bol preto už od mojej najskorejšej spomienky narušený, pretože som mu chcel za každú cenu dokázať že mám aspoň takú cenu ako ona. A musím priznať že som tlačil na pilu .... A nič. Tak sme sa ignorovali. Nenávidel som ho za to, nenávidel som svoju setru. Nenávidel som svet a seba - nepodarok, svoju mizernú existenciu a potom my všetko zovšednelo. Nič ma nevedelo potešiť, všetko sa stalo všedné, šedé a bežné. Pretože som sa chcel odpútať od toha života ktorý my vôbec nevyhovoval. A to už ani nemusím zdôrazňovať, čo sa zo mňa stalo. Moje vzťahy s ľudmi boli povrchné a formálne a môj život bol už len stereotyp. Paradoxne vo svojom deststve som sa cítil ako opustený starec. Prázdny. Bol som na dobrej ceste aby sa zo mňa stal neprívetivý frfloš.

No potom sa stalo, že mne to v hlave cvaklo. Došla my trpezlivosť a dôvody aby som čakal že sa niečo zmení, že sa zmení .... A vycestovl som. Vycestoval som kde to len najďalej šlo. Pretože som mal v sebe skľúčujúci pocit že toto nemôže byť život a ja som prišiel svojím vyčkávaním o veľa a musím to dohnať. Riskoval som ale vyplatilo sa. Našiel som ľudí ktorý stoja za to a dokázali my nevedomky pomôcť odvaliť ten balvan čo ma ťažil od nepamäti. Konečne som sa nadýchol života a mohol som rásť. Trvalo my pekných pár rokov kým som to prekonal aspoň do takej miery aby som si dokázal napraviť ako tak vzťah zo svojou sestrou. U otca to bude ťažšie ... chcel by som, ale neviem to úplne prekonať ani dnes a neviem či niekedy budem toho schopný vôbec.

Čo som chcel týmto, pre vás blábolom, povedať?
Kameň si pred sebou kotúľame všetci, nezbavíme sa ho. Je s nami už stále ako zapísané riadky tabuly. Nenechajme sa ním zavaliť. A keď už pod ním ležíme nebojme sa priznať že robíme chybu. Tan kameň nie sme my. Sme omnoho viac, aj keď ho musíme zo sebou ťahať. Nebojte sa analyzovať svoje konanie a klásť si otázky, kto som a čo chcem. Nebojte sa skúsiť vystrčiť hlavu z piesku, mne to stálo za to.

V živote nemôžete mať všetko,
ale môžete mať toho dosť.
(ja)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Alisa Alisa | Web | 15. dubna 2012 v 22:39 | Reagovat

Inu . Každý má niečo, že ? koho vzťahy sú jednoduché . No a zase . Ja by som sa ti teda páčila . Nie som "typické dievča" . Na druhej strane, ja som to svojmu ex spravila . A to po rokoch . Zamilovala sa do jeho najlepšieho kamaráta . To ma posúva na úroveň bitchcompany . :D

2 Adama Adama | 11. května 2012 v 14:17 | Reagovat

Neplakaj, zabi sa.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama