Hľadanie najľahších ciest

4. června 2012 v 23:08 | lapis |  Komentáre
Len máloktoré slovo, vo mne vyvoláva toľko spomienok, len s máloktorým slovom mám taký vzťah aký mám, len o máloktorom slove by som vedel napísať na tomto blogu toľko článkov, len málo slov so mňa urobili to čím som. Pre jeho razanciu ho skoro nepoužívam a som nerád keď ma za to niekto považuje, a ešte viac keď to niekto odo mňa vyžaduje. Len máloktoré slovo vo mne niečo zanechalo tak ako normálnosť.

Pod to sa dá skryť prakticky čokoľvek. Nezabudnem na jeho definíciu od mojej maminy "tak to robia ľudia, to je normálne". To bola jej odpoveď skoro na všetky moje otázky prečo. Som totiž veľmi zvedavý človek :) Bežná odpoveď ma akosi nikdy nevedela uspokojiť. Táto moja vlastnosť kladenia drzých otázok sa ma drží až dodnes.

Na strednej škole som vedel vytočiť nejedného učiteľa, otázkou prečo.
Prečo musím makať okolo školy zadarmo keď tuto mákač ktorého si škola najala dostáva za to plat ?
Prečo si nemôžem dať cígo, keď v škole sa normálne fajčí u riaditeľa ?
Prečo musím robiť nejaký podelaný referát na náboženstvo ? Prečo som za tuto otázku dostal zápis ?
Prečo my beriete mobil, keď máte vo vrecku svoj ?
Prečo vás mám oslovovať profesor keď žiaden profesorský titul nemáte ?
Prečo by mal niekto prepadnúť z predmetu za účasť s kompletnou dochádzkou ?
Prečo otázky sú tu na škodu ?

Na školu má dobré spomienky hocikto, ja ich takých moc nemám. Skôr to môj pohľad je taký, že som tam bol kusom ktorý mal poslušne zapisovať všetko to náboženstvo a nerobiť priveľmi rozruch. Ešte si dobre pamätám, že keď som si dovolil spýtať sa ako sa naozaj počíta logaritmus - nie na kalkulačke, ale čo je naozaj za tým. Odpoveď som dostal však hodnú toho ako keby som tam niekomu nepekne vynadal: "Vysvetľovať ti to nebudem, pretože to tých ďalších 30 nezaujíma". Keď som naozaj nedal pokoj nastúpil ťažký kaliber: "Na tvoje miesto čakajú ďalší 4 uchádzači, tak keď sa ti tu nepáči môžeš ísť inde". Milé, že ? :). Pritom by sa dalo aj inak, odporučiť my knižku kde by som si to naštudoval. Ale na to som však nebol asi podľa nej dostatočne chytrý pretože som nevyhrával celoslovenské olympiády ako spolužiak z vedľajšej triedy so špeciálnym vyučovacím rozvrhom. Akosi to tí učitelia uľahčujú, chceli by mať triedu plnú géniov, no zatrpknú tým že musia odpovedať na stupídne otázky "materiálu", ktorý dostali.
Takto to bolo 8 rokov. A ja som mal byť normálny, poslušný a toto my akosi nemalo vadiť. Viete čo bolo hádam asi najhoršie? Zvykol som si nato. Zvykol som si byť šedou myšou bez názoru. Zvykol som si nič neočakávať. Prijal som svoju rolu, kusu, nikoho, nahraditeľného. Ono prostredie kde vám každý hovorí, že iný názor je špatný má rozšliapol. V tom momente som sa začal cítiť starý. Nerobím si srandu starý. Keď 8 rokov zažívate skoro rovnaký deň, tak si začnete svet veľmi zjednodušovať, až si ho zjednodušíte tak že si myslíte že už nič iné nemôžete zažiť. Všetko sa stane stereotypom. Bojujete s tým, no po čase sa stotožníte. Stal som sa starý mysľou, inštitucionalizovaný.

Po 8 rokoch prišlo vykúpenie z mojej osobnej väznice. Dostal som šancu vycestovať. Niekto by s tým mal problém a veľmi nerád by opustil rodinné hniezdo. Vo mne však dohorieval ešte plamienok nádeje, že život by mohol byť aj o niečom inom ako len stále ohýbať chrbát. Tak som odcestoval a môj stereotypný svet sa začal postupne zosypávať až z neho neostal kameň na kameni a stereotyp na stereotype :). Zistil som že som absolútne nepochopil slová ako rodina, priateľstvo, sloboda, zodpovednosť, ale aj viera, rešpekt, národ a mnoho iných. Na to všetko som musel prísť v nasledujúcich rokoch a prichádzam na ne vlastne stále , buď sám alebo s pomocou. Ale už tu nie je ten balvan ktorý trestal za inakosť, omyl je prípustný a dokonca aj často vítaný.

Až časom, z odstupu som zistil akú klietku som si to vytvoril a v čom som to vlastne žil. Zistil som že normálnosť je veľmi relatívny pojem a byť normálny ešte neznamená byť šťastný. Normálnosť je len výhovorka chytrých aby nemysleli a náboženstvo pre tých ktorý rozum nedostali.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sorbona Morna Rocco Sorbona Morna Rocco | Web | 4. června 2012 v 23:20 | Reagovat

Normálny-? ťažké slovo, tak veľmi obmedzujúce. Šťastie je o tom, čo nás napĺňa, nech je to už čokoľvek :)

2 zorka zorka | Web | 5. června 2012 v 0:42 | Reagovat

Koukám, že jsi taky na té správné cestě... :-) Gratuluji.

3 lapis lapis | Web | 5. června 2012 v 0:46 | Reagovat

[2]: Ďakujem, ale pochybujem že je tá správna, ale zato je moja ;)

4 zorka zorka | Web | 5. června 2012 v 1:02 | Reagovat

[3]: Tak to začíná! Podle výsledku, ke kterému mnozí (a muži už vůbec ne) nedospějí nikdy, jsi na té správné cestě. Já tam vidím práci Božího ducha s tebou. Jeho směřování tebe někam. :-)

Moje cesta z mého soukromého vězení začala jednoduchou otázkou: Bylo mně 30, stála jsem v neděli po obědě u žehlicího prkna, na gauči se válel můj exmanžel, já se dívala u práce na TV a najednou mi to došlo: A to je všechno??? Tohle jako je smysl života do konce mých dnů?

A začala jsem se učit nebýt hodnou a poslušnou holčičkou, začala jsem hledat, kdo jsem a co tu mám vlastně dělat na tomto světě???

Od té doby uběhlo hooooooooooooooodně doby a já už mám odpovědi na moje otázky. Ale začalo to stejně jako s tebou. :-D

5 B.D. B.D. | Web | 6. června 2012 v 20:40 | Reagovat

Vždycky jsem bojovala, vždycky šla proti proudu. Často jen ze zásady. Pak mi došlo, že pokud něco chci, musím sklonit hlavu, aby mi nikdo neviděl do očí a nezjistil, co si skutečně myslím... Omluvila jsem se třídní za "krávu", kterou jsem jí údajně titulovala, i když dodnes vím, že to není pravda... nechala jsem si napsat B protože se mi nechtěly poslouchat oplzlé návrhy pedagoga na vysoké, mlčím na schůzích, které mě serou, protože nechci přijít o práci. A stejně to není jednodušší... Tak si nenabij rypák, až někam půjdeš se vztyčenou hlavou.

6 lapis lapis | Web | 6. června 2012 v 21:49 | Reagovat

[5]:Život v strachu že niečo stratím a tak radšej budem robiť to čo po mne budú chcieť druhí je ta ľahšia cesta. Je to ľahšie, preto sa to tak často robí. No za názor sa vždy trpí a na rypák padá každý, tak prečo by som mal trpieť za názor niekoho iného, keď si môžem trpieť pokojne za ten svoj ?
Keď si nešťastná v práci zmeň ju, keď nieto inej práce v okolí presťahuj sa, prípadne sa rekvalifikuj. Povedať si že takto to už chodí, je len výhovorka pretože nechceme zmenu. Zmena totiž vždy niečo za niečo. Startíš priateľov ktorý priateľmi nikdy neboli, no nájdeš iných. Priať svoj údel bolo jednou z najväčších chýb ktorú som kedy urobil. Život nie je daný, život je taký aký si ho urobíš.

7 Alisa Alisa | Web | 9. července 2012 v 22:28 | Reagovat

Otázka "prečo" je bohužiaľ úplne nahovno, len sa to deckám nevštepuje do hláv v podobe čipu už od narodenia a to je chyba .

E-mail máš ?

8 lapis lapis | Web | 11. července 2012 v 0:28 | Reagovat

[7]: Súhlas, ale na toto som prišiel až o hooodne neskôr. Hold v tomto my nikto v tedy neporadil. Ale keď sa na to pozerám dnes prinútilo ma to naučiť sa od ľudí nič neočakávať a dnes som už len na vlastných nohách.

Email mám :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama