Červenec 2012

Somniare Somnium Melius Vita

14. července 2012 v 21:06 | lapis |  Komentáre
Imagine all the people Living for today... sú slová jednej prekrásnej pesničky .Predstavme si aký by bol svet keby... Vždycky som mal totiž pocit že nech je tento sen akokoľvek nereálny chceme v ňom žiť. Uvažovať nad tým čo vlastne život je, čo sa za ním skrýva, čo ho vymedzuje a hlavne snívame o tom ako tieto obmedzenia obísť, nechať ich rozpustiť a len tak sa unášať fantáziou vo svete čo-keby kde všetci tajne dúfame v happy-end.

Chceli by sme sa mať dobre. Ale ako to dosiahnuť ? Dá sa vôbec nejako predpovedať ? Dnešný svet je docela komplikované miesto, je omnho komplikovanejšie než na ktoré boli zvyknutý vaši rodičia, nehovoriac o generačnom probléme s vašimi starými mamami a prarodičmi. Tí boli zvyknutý na trochu iný svet. To že počítače im nič nehovoria je hádam pochopiteľné a dávno známe, no však keď sa spýtate svojich starých rodičov či boli zvyknutý cestovať denne viac ako 30km tak máloktorý povie že áno. Dnes je bežné že sa do práce dochádza. No pred nie moc dávnymi časmi bolo bežné že ľudia žili vo svojom rodnom meste celý svoj život. Dnes aby sa človek uživil musí byť schopný vycestovať aj do zahraničia aby našiel prácu svojich prianí. Keby sa svetový vývoj nechal zobraziť krivkou, zistili by sme že v posledných dekádach začína exponencálne rásť. Vidiek sa nám vysídľuje a mestá začínajú byť preplnené. Čím ďalej tým menej je potrebná manuálna pracovná sila, nahradzujú nás stroje. Stále viac sú cenený ľudia s vysokou kreativitou, ktorý nielenže posúvajú vývoj napred ale svojím pričinením vytvárajú ďalšie pracovné miesta. Svet informácií je dnes už doslova po ruke. Každý dnešný mobil umožňuje ľuďom ďaleko lepšie komunikovať a získavať informácie z Internetu než si ktokoľvek dokázal pred 50 rokmi predstaviť. Určité povolania sa stávajú čím ďalej tým menej žiadanými a odchádzajú do zabudnutia ako konský povoz vystriedal parný stroj a následne automobily a pritom kone sme používali celé tisícročia. To čo platilo za života vašich rodičov dnes je len matnou spomienkou a to čo zažili vaši prarodičia je už legendou. Táto veľká neznáma, tieto rýchle zmeny však nie je možné predvídať na rok a nie na celé dekády dopredu. Snažili sa o to už viacerí ekonómovia no ich snahu trefne zhodnotil J.K. Galbraith: "Hlavnou úlohou ekonomických predpovedí je urobiť astrológiu rešpektovanou vedeckou disciplínou".
Je zaujímavé že ani také "tutovky" ako televízia alebo GUI to nemali zo začiatku ľahké:
  • Telka - ako tento vynález vo svojich začiatkoch videl The NewYork Times: Problém televízora je, že ľudia musia sedieť a mať oči prilepené na obrazovke; priemerná Americká rodina nemá na to čas. Preto televízor nikdy nebude serióznou konkurenciou rádiového vysielania.
  • GUI - Grafické užívateľské rozhranie - možno pre niekoho novinka, ale jedná sa už o starú kauzu, GUI nevynašli popredný výrobcovia operačných systémov Microsoft ani Apple ale vynašla ho firma Xerox (áno, tá vyrába tlačiarne :) ) v jej vývojovom centre PARC. No u svojich manažérov neuspeli, tí akosi nevedeli prekonať drobný problém že by predávali niečo čo by sa volalo myš. Od nich to za smiešnu čiastku kúpil Apple a postavil na ňom svoj prvý Mac. Následne sa pridal (presnejšie "okopčil") Microsoft so svojím systémom Windows.
Je hádam jasné ako je komplikované niečo predvídať. Dnes to manažéri v Xeroxe berú ako historku, ale nenasralo by vás keby vám priamo z rúk vypadlo niečo čo vystrelilo dve garážové firmy (Apple, Microsoft) do TOP 500 najbohatších firiem sveta ?

Dnes sa úspech spája s kadečím, napríklad s tým že je nutné mať vysokú školu aby bol človek úspešný. Omyl. Bývalo donedávna pravidlom že veľké množstvo z najbohatších ľudí sveta nemalo vysokú školu. To čo však mali bol sen v ľepšiu budúcnosť a hlavne víziu, ktorú dokázali s veľkým úrokom časom skasírovať. To je niečo čo vás ale škola nenaučí, je to byť dostatočne silný na to aby ste svoj sen naplnili, mali kreatívne myslenie, ktoré vám dovolí myslieť mimo zabehnutý rámec a dovolí Vám priniesť nový pohľad, nové zlepšenie, ktoré vám zarobí bubáky. Kto ešte dnes nevidí že dnes sa hľadí iba na počet absolventov a nie na ich kvalitu, tak vedzte že vyskoškolákov je tu prebytok a za chvíľu bude vyžadovavný PhD z prestížnej univerzity aj na sekretárku. U mňa v práci sme dali zbohom aj ľuďom s červeným diplomom z prostého dôvodu, nevedeli to. Formálne vzdelanie žiadne istoty neprináša. Úspech je to v tom vedieť zariskovať a nie stále hľadať výhovorky prečo akurát dnes nie je ideálna doba. Je kríza, bude koniec sveta, všetko je neisté, .... A kedy prosím bolo ?




Sny a vízie sú veľmi krehké. Niektoré váz rozosmejú, iné rozplačú a niektoré vás zmenia navždy. Vždy ma fascinovalo ako ľudia radi snívajú, ako radi prežívajú ten istý sen znova a znova a ako sa veľmi neradi, s odporom, z ich neréalnych snov prebúdzajú. Výborne to zachitil Darren Aronofsky vo filme Requiem za sen. U mňa to nebolo až tak dramatické, ale spáčom som bol aj ja.

Môj sen bol veľmi jednoduchý, imponovať môjmu otcovi. Ten sa však upieral na moju sestru a o mňa javil malý záujem. Viem že vám to pripadá stupídne detinské ale v tej dobe to bolo mojím hlavným dôvodom existencie - byť pochválený. Zapisoval som sa preto do všemožných súťaží. Od matematiky, cez chémiu, dejepis až po recitovanie :). Vždy ma však neskonale rozladilo keď som neuspel. Vždy sa totiž našiel niekto lepší. Bolo my jedno že som na mnohé veci nemal talent (recitovať ozaj neviem :) ), strašne ma žralo že som nebol dostatočne schopný aby som uspel a doma by bol otcov úsmev o trochu žiarivejší než obvykle. Čo však zožieralo celé moje detstvo, nech už bol výsledok akýkoľvek on sa nezmenil. Toto som si však akosi nechel pripustiť a stále som živil v sebe sen že niekedy to bude konečne fajn... Kto by čakal teraz nejaký happy end sklamem ho. Dnes je stále taký istý a to už ubehlo veľa zím. No čo sa zmenilo, som ja. Prestal som sa snažiť a začal som konečne žiť svoj život a už neživím ten sen, že .... Poviem vám som omnoho spokojneší. Objavil som totiž pre mňa zásadnú vec že nepotrebujem pochvalu okolia aby som bol šťastný. Prebudil som sa.

Čo som následne však zistil? Že spia tak +- všetci. Že žijú životy tých druhých a nie tie svoje. Že vehementne budú lipnúť na minulosti a snažiť sa ju napodobovať, prípadne žiť v oblakoch a nikdy nezostúpiť na zem. Nežiť v prítomnosti, ktorá je nepríjemná, lebo ich karhá o ich chybách:

Štedrý večer - večer zastaveného času. Poznáte to tu hádam všetci. Raz za rok sa zídeme a strávime celkom príjemný večer za stolom. Čo ma však vždy udivuje ako chceme aby táto večera bola presne taká istá ako tá minulá. Nič nesmie byť inak. Musí sa podávať to isté jedlo v presne stanovený čas s presne stanoveným zoznamom hostí. Akékoľvek zmeny sú tabu. Skúsil som si raz presadiť drobnú zmenu v jedálničku a bol som považovaný divného. Rodičia by boli najradšej keby som bol vtedy ten malý nedočkavý chlapec ktorý sa hrnie na stromček div ho neprevalí. No ním už nie som. Myslím si že na tom je podobne hádam väčšina. Pre rodičov navždy zostanem ten malý chlapec. Pre nich sa totiž v ten večer zastavil čas.

Život v oblakoch - priveľa všetkého škodí. Hovorí sa že čítanie pomáha utvárať intelekt, no ako všetkého aj veľa čítania škodí. Moja ex akožto adeptka na učiteľku češtiny mala v tomto obrovskú záľubu čítať hlavne českú romantickú literatúru. Nie že by to bolo na škodu ale mali sme divne chvíľky keď odmietla so mnou pozerať film v angličtine, pretože nebol český, alebo očakávala že budem fandiť čechom pri derby slovensko-česko. Samozrejme sú to len filmy a hokej. Nič pre mňa podstatné. Čo bolo však pre ňu podstatné bolo predsadiť si vždicky svoje. Oficálne sme vždy hľadali kompromis, no v zákulisí som sa mal ako partner podvoliť. Tu sme vždy narážali. Totálnou bodku ktorú som jej zarazil bolo tesne po tom ako urobila štátnice na jedničku, no nemala z toho radosť lebo jedna jej známa, ktorú ani moc nepoznala, neurobila štátnice v riadnom termíne a musí ísť na opravu v septembri. Dovolil som si poznamenať že sa predsa nič nedeje, nie je prvá ktorá pôjde opravovať. No v tom momente som bol za vola.... Svet sa ale nerúca na tom že všetci z jej skupiny neurobili štátnice. Kto by si myslel že život je priamka s jasne narysovanými bodmi (základka, stredná, vysoká, dom, auto, prvé dieťa, dovolenka v juhoslávií), tak bude vždy sklamaný pretože to tak nie je. Dostal som životnú lekciu: priveľa všetkého škodí.

V živote som urobil kopu chýb a teraz svet vidím inými očami. A čo vidím je zástup ľudí opakujúci rovnaký vzor. Žijú inde len nie teraz. Niekedy uvažujem či by som sa k ním nepridal a nebol tým slonom v ich snoch z porcelánu. Vtedy zalovím v pamäti a zistím že určite nie a bojujem s veternými mlynmi daľej.


I know I am fucking dreamer but I am not the only one.