Září 2012

Som z Marsu, zatiaľ...

29. září 2012 v 22:56 | lapis |  Komentáre
Vždy som si pripadal že som z Marsu, pretože veľmi veľa z ľudského chovania, ktoré sa bežne považuje za bežné, mi pripadalo desne divné. Tak napríklad ako malý som nikdy nepochopil že na pohrebe, kde sa hodne chľastá a žere si nemôžem zatancovať. Že vraj sa to nemá, no ja som vždy oponoval že predsa všetci tu veríme že náš milovaný zosnulý išiel do lepšieho. Bol som vtedy ešte malý aby som pochopil že pri takýchto rodinných stretnutiach kde sa zíde mimnimálne polovica obce sa hrá na "vizáž". Hráme sa na slušných pred členmi rodiny ktorú som vtedy videl prvý a posledný krát v živote a dnes si ich vôbec už nepamatám. No čo si pamatám skvele je bleskurýchle ukončenie mojho výstupu a rytuálne spráskanie môjho zadku. Odvtedy už nie je môj zadok, tým čím býval.

Odvetdy vždy keď sme mali nejaké rodinné stretnutie mal so mou otec pohovor kde my vysvetlíl že toto nesmiem a toto musím. Tak napríklad. Raz mi strýkova žena ponúkla tanier s chuťovkami a ja som sa do nich s chuťou pustil. No po piatom hlte mi povedala do očí: "Už ich máš 5". Odvetdy som mal zákaz čokoľvek jesť pri všetkých návštevách, jedine že by mi otec súhlasným pohybom hlavy naznačil, že tento chlebíček môžem ale len jeden.

Smutné je že tento debilný zvyk mu ostal až dodnes. Naposledy som dostal naordinované že musím zamlčať na rodinej oslave že sme ja a moja mamina mali narodeniny (máme ich 2 dni po sebe, takže ich slavíme vždy spolu) pred rodinou pretože by sa mohli cítiť blbo že na to zabudli (a keby aj zabudli, čo by sa sakra stalo ...)

Takže je hádam jasné že spoločné stretnutia s rodinou obmedzujem na minimum a ten zbytok sa snažím pretrpieť. Pretvárka mi nikdy nešla, som na to príliš prchký a nikdy som sa o to ani nesnažil. Vlastne mi to je vždy úplne jedno. Rodinné oslavy sú otcovou dominantou na ktorých chce vždy zasvietiť, byť tým najlepším hostiteľom so skvelou povesťou, priam hraničiacou s legendárnosťou no a ostatní sa vždy vezieme v jeho tieni.

Vždy som týmto opovrhoval a netajím sa tím, síce som niekde menej vítaný, niekde dokonca persona non grata. No ten pocit že sa nemusíte usmievať keď vám do smiechu nie je, smiať sa z vtipov ktoré sú stupídne a tváriť sa že ste najlepším priateľom všetkých naokolo i keď to tak nie je, je tak oslobodzujúci že mi za to stoja všetky takéto rodinné zväzky. Kde som vítaný len preto že tatík. No má to aj svoju svetlú stránku. To čo po tomto otrase ostane vždy stojí za to. Nezažil som nikdy lepší pocit ako ten keď prídete k niekomu na návšetevu a cítite sa doslova doma.

Pod vplyvom studeného frontu

1. září 2012 v 21:27 | lapis |  Komentáre
Skleslá nálada, fronta za vaším chrbtom, práce je zas jak sračiek a neustále niekto otravuje. V podstate sa my chce len ležať ako 5 peňazí a nerobiť nič. Vízia podobných dní až do konca života ma napĺňa len stále silnejúcim dáviacim reflexom. Cítitm sa tak plytký, ako maslo roztreté na príliš veľký krajec chleba. Vnútroný oheň zhasol a ja sním. Radosť sa kdesi vytratila, ale nebýval som taký suchar. Ale prestalo ma to tu baviť.... pre rodinu som vzduch, kamaráti na mňa zanevreli, nedokážem myslieť pozitívne a už vôbec nie myslieť na budúcnosť. Všetko získalo akúsi zvláštnu trpkú pachuť. Všetkých kvázi odborníkov z ich radami som poslal kdesi. Majú chuť pomôcť, ale nevedia ako. Nič ma neteší -> svet sa zbláznil. Dorazili ste už niekedy do tejto destinácie? Ste občasný hosť alebo dokonca domorodec ? Ano ? Tak vedzte že nie ste chorí a svet sa nezbláznil, len vám v živote niečo chýba. Vnútorný oheň zhasol. Vyhoreli ste totiž.

Ako teda nájsť čo vám chýba aby váš motor naštartoval a vy ste sa mohli konečne posunúť ďalej? Veľmi sa my páči prirovnanie od Maxa Kašparů: Váš životný elán je plameň sviečky, ktorý je chránený pred vplyvom počasia domom kde môže bezpečne horieť. Ako správny dom musí mať aj tento pevné steny a vy vtedy máte istotu že ten plamienok bude horieť pokojným plameňom. Pokiaľ zbúram jednú stenu tak plameň bude v ohrození. Pokiaľ zbúram dve steny tak nastane prievan a plamienok zhasne a my sním. Preto musíme mať zabezpečených šesť stien v živote.
Vezmime to od začiatku. Musíme mať prvú stenu, tú pred nami, našu víziu budúcnosti, naše sny a očakávania. Musíme sa na niečo tešiť. Pokiaľ je vašou perspektivou iba krematorium tak je čas nájsť niečo lepšie.
Zadná stena chrakterizuje ľudí o ktorých sa môžete vo vašom živote oprieť - partner, rodina. Mať istotu že niekto je vám opora. Pokiaľ tam nikoho nemáte, prípadne sa bojíte obzrieť či tam niekto nestojí s dýkou, tak to vám už s prednou stenou chýbajú dve a je po plameni.
Ľavá stena chrakterizuje ľudí blízkych nášmu srdcu. To sú vaši priatelia. Ak už ste ženatý/vydatá tak je potrebné nezanevrieť na priateľov, nežiť v izolovanosti ako robinsoni na pustom ostrove. Viete mať tak niekoho za kým prídete a poviete mu ako vás to tu všetko štve. Nemusí vám poradiť, no je podstatné že niekto vás vypočuje, komu si to srdce vylejete. Nejakú spoľahlivú bútľavú vŕbu.
Pravá stena, to sú ľudia v našom živote s ktorými musíme spolupracovať. To sú kolegovia v práci, susedia. Je úplne esenciálne aby vzťahy na pracovisku boli dobré. Aby ste do práce chodili radi. Predsa tam strávite tak štvrtinu svojho dňa a je úplne na nič keď vás tam čaká banda klebetiacich závystlivcov, ktorým sa bojíte čokoľvek povedať, pretože budú ohovárať každé vaše zaváhanie. Omnoho lepšia je varianta, kde na vás čaká v práci banda s ktorou si poklebetíte (všetci sme slepičí prdelky :) )
Tá sviečka musí byť umiestnená niekde stabilne na podlahu. Musí mať svoje dané miesto. Určite sa vám stalo že život nie je taký aký ste si predstavovali a chcelo by to zmenu. Áno, zmena pomáha no pričastým utekaním od svojich problémov a závazkov riskujete že plamienok zhasne. Ono život nie je bombón, tak ho nepremárnime tým že ho budeme ustavične hľadať ale budujme tie steny. To je však beh na dlhé trate tak nezačínajme stále od začiatku.
A nakoniec tu máme strop. Na každom správnom strope je svetlo ktoré na nás svieti. To sú veci ktoré nás presahujú, to sú duchovné hodnoty ako kultúra, umenie, veda, filozofia, nádej, láska. To je svetlo nášho života. Pokiaľ však nemáme strop, tak pri najbližšej búrke, dážď plameň uhasí.

Dnešná doba prináša luxus o ktorom sa ani nesnívalo naším predkom. No život sa neúmerne zrýchlil a akosi zabúdame pri našej životnej ceste na vzťahy ktoré budujeme(tie steny), či už s okolím alebo so sebou samím. Výchovu detí nechávame na školu, pretože my na ne nemáme čas (A potom sa čudujeme že sú čím ďalej tím viac divokejšie) a už vôbec nemáme čas na seba. Nemám čas, nemáme čas - to je motto dnešného životné štýlu. Prežívame, nežijeme.

Technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť. (M Heidegger)