Som z Marsu, zatiaľ...

29. září 2012 v 22:56 | lapis |  Komentáre
Vždy som si pripadal že som z Marsu, pretože veľmi veľa z ľudského chovania, ktoré sa bežne považuje za bežné, mi pripadalo desne divné. Tak napríklad ako malý som nikdy nepochopil že na pohrebe, kde sa hodne chľastá a žere si nemôžem zatancovať. Že vraj sa to nemá, no ja som vždy oponoval že predsa všetci tu veríme že náš milovaný zosnulý išiel do lepšieho. Bol som vtedy ešte malý aby som pochopil že pri takýchto rodinných stretnutiach kde sa zíde mimnimálne polovica obce sa hrá na "vizáž". Hráme sa na slušných pred členmi rodiny ktorú som vtedy videl prvý a posledný krát v živote a dnes si ich vôbec už nepamatám. No čo si pamatám skvele je bleskurýchle ukončenie mojho výstupu a rytuálne spráskanie môjho zadku. Odvtedy už nie je môj zadok, tým čím býval.

Odvetdy vždy keď sme mali nejaké rodinné stretnutie mal so mou otec pohovor kde my vysvetlíl že toto nesmiem a toto musím. Tak napríklad. Raz mi strýkova žena ponúkla tanier s chuťovkami a ja som sa do nich s chuťou pustil. No po piatom hlte mi povedala do očí: "Už ich máš 5". Odvetdy som mal zákaz čokoľvek jesť pri všetkých návštevách, jedine že by mi otec súhlasným pohybom hlavy naznačil, že tento chlebíček môžem ale len jeden.

Smutné je že tento debilný zvyk mu ostal až dodnes. Naposledy som dostal naordinované že musím zamlčať na rodinej oslave že sme ja a moja mamina mali narodeniny (máme ich 2 dni po sebe, takže ich slavíme vždy spolu) pred rodinou pretože by sa mohli cítiť blbo že na to zabudli (a keby aj zabudli, čo by sa sakra stalo ...)

Takže je hádam jasné že spoločné stretnutia s rodinou obmedzujem na minimum a ten zbytok sa snažím pretrpieť. Pretvárka mi nikdy nešla, som na to príliš prchký a nikdy som sa o to ani nesnažil. Vlastne mi to je vždy úplne jedno. Rodinné oslavy sú otcovou dominantou na ktorých chce vždy zasvietiť, byť tým najlepším hostiteľom so skvelou povesťou, priam hraničiacou s legendárnosťou no a ostatní sa vždy vezieme v jeho tieni.

Vždy som týmto opovrhoval a netajím sa tím, síce som niekde menej vítaný, niekde dokonca persona non grata. No ten pocit že sa nemusíte usmievať keď vám do smiechu nie je, smiať sa z vtipov ktoré sú stupídne a tváriť sa že ste najlepším priateľom všetkých naokolo i keď to tak nie je, je tak oslobodzujúci že mi za to stoja všetky takéto rodinné zväzky. Kde som vítaný len preto že tatík. No má to aj svoju svetlú stránku. To čo po tomto otrase ostane vždy stojí za to. Nezažil som nikdy lepší pocit ako ten keď prídete k niekomu na návšetevu a cítite sa doslova doma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Peetie Peetie | Web | 29. září 2012 v 23:10 | Reagovat

Pekný článok a rozhodne veľa zaujímavých zážitkov. Čo mi však bilo do očí, je "my". Napr. kde my vysvetlil, to sa píše s mäkkým i. Inak záver bol naozaj pekný. A nikdy mi nenapadlo ako malej zamýšľať sa nad tým, prečo sa na pohreboch netancuje. Zvláštne...

2 lapis lapis | Web | 29. září 2012 v 23:36 | Reagovat

[1]: ach ta gramatika, to je moje znamenie panku :D

3 KatyRZ KatyRZ | Web | 7. října 2012 v 21:38 | Reagovat

Takové týrání malých dětí... No, co můj táta své mámě musel vykat - to se s mými rozmazlenými dcerami, které si i dědečka osedlají jako koníka nedá srovnávat... ovšem jsem tomu ráda. Nevidím důvod proč dítě nebrat jako člověka.

4 Sinead Sinead | E-mail | Web | 8. října 2012 v 19:06 | Reagovat

Na pohrebe som ešte nebola, ale príde mi to ako hlúposť že tancovať sa nemôže. Síce chápem, človek má "smútiť" no potom prečo sa tam pije a je? To mi príde skôr ako forma oslavy, nuž čo už, celkovo kary som nikdy nechápala, keď raz zomriem, dúfam že  kary budú pasé.

5 lapis lapis | Web | 8. října 2012 v 22:16 | Reagovat

[3]:Dedečka som sedlal aj ja :). No každý máme niečo ... Retrospektívne však dokážem pochopiť prečo to rodičia robia, (minimálne tí moji). Ja som totiž taká čierna ovca rodiny, taký ten rodinný prúserář. Nedokážem si totiž spomenúť na akciu kde by som len sedel :)

Ty máš asi so svojími dcérkami svätú trpezlivosť :)

6 lapis lapis | Web | 8. října 2012 v 22:29 | Reagovat

[4]: Dúfať môžeš, no hlavne vtedy ti to bude jedno :)

7 KatyRZ KatyRZ | Web | 9. října 2012 v 18:58 | Reagovat

[5]: Nemám :D, ale když bouchnu (neprávem), tak se jim omluvím :).

8 Lucerna Lucerna | Web | 9. října 2012 v 21:20 | Reagovat

Hm, hm.. zaujmava myslienka. Hod si do zavetu, ze kto nebude na tvojom pohrebe tancovat ma vstup zakazany :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama