Prosinec 2012

Christmas Story

27. prosince 2012 v 20:54 | lapis
Každoročne sa opakujúci kreťanský zvyk (pôvodne pohanská oslava zimného slnovratu). Má plno prívlastkov zlaté, biele, červené, štastné, veselé, pokojné, horúce, rodinné, brekere, sviatky pokoja a dobrej vôle. Ano je to deň kedy by sa mala vaša celá família zísť. Počúvať vianočné hity o vianočných salonkách. Večer sa naládovať vianočným šalátom a kaprom. Potom sa nekontrolovane vrhnúť na dovtedy demilitarizovanú zónu, vianočný stromček a spustošiť to tam. A už len sumarizovať ako ktoré deti (aj tie veľké) boli počas roka dobré podľa toho čo im nadelil ježiško. Je to taká pekná rutina ktorá sa opakuje každý rok. Len ten útok na ten stromček je čoraz menej a menej živelný. Asi to už má niečo spoločné s tým a že ja a moja sestra už nemáme 5, kedy sme mali tú neprekonateľnú túžbu stále medzi sebou súťažiť. Takže živelný útok na vianočný stromček, pripevnený len dvoma špagátikmi, podnikám už iba ja. No a to už nie je ono :)

Všetko sa mení, dokonca aj ľudia. Lepšie povedané ich charaktery ostávajú nezmenené, len ich chuť zakrývať sa mení časom. Osciluje. Tento rok je to tu na dlhodobom minime. Podľa inštruktážnych videí z amerických ideálnych vianoc by sme mali sedieť spolu a prikladať ruku k dielu. Ono je ale čím ďalej tým ťahšie túto jednotu udržať.

Nie len to že sestrin priateľ je podľa všetkého neonacista, rasista, xenofób a naivka v jednom. Postupne tie jeho alternatívne teórie vývoja ľudstava, cez mimozemskú hadiu civilizáciu až po sionistické spiknutie o ovládnutí ľudstva naládoval sestre do hlavy a naposledy keď som priešiel domov po 10 hodinovej nočnej ceste vlakom my povedal do očí že vlastne holokaust nikdy nebol. Ja len s nemím výrazom na tvári som mu vynadal do najhoršieho čo viem. Na ten hluk prišla sestra, ohriakla ma s tým že to tak naozaj je. Krásny vianočný darček. Ostal som zamrazený z kvality vymytia jej mozgu. Akokeby Osvienčim nebol len 90 km odiaľ kde bývame a akokeby sme tam obaja neboli ... Chlapec už po druhé, na vianoce odo mňa dostal 500 stránkovú monografiu o holokauste. Vždy my len na to sucho odpovie že je to len papier hodiaci sa ako toaleťák, pričom v mp3 prehrávači má pustenú nejakú audio knihu o alternatívnej histórií a o ďalšom konci sveta...

Setru by som predstvil takto. Je staršia ako ja, prvé dieťa v rodine. Mala normálne, bežné detstvo, a otec by sa bol roztrhal keby jej niečo chýbalo. Je to otcova pýcha a veľmi sa v nej vidí. Má vysokú školu a robí si doktorát z ekonómie. A zdalo by sa paradoxné že by ostala s niekým takým ako jej partner. Presné dvôvody sa pochopiteľne nikdy nedozviem, ale je jej jedinným priteľom. Nech to znie akokoľvek romanticky, je to zásadný problém, pretože nemôžete a ani nechcete vidieť svet, svoj vzťah z iného uhla. A ešte drobný detail, chce mať vždy pravdu. Keď odišla na vysokú školu, tak sa aj dostala z dosahu ochranných krídel rodiny a nanešťastie stretla ľudí ktorý ju bodali dozad. A on bol jedinou istotou ktorú vtedy tam mala. Nech je jej partener akýkoľvek debil, toto mu nemôžem zaprieť. Ale i tak pre tú chýbajúcu zložku priateľov, u nej postupne ale iste silnie sindróm vyhorenia. Preto má stále a stále väčší problém "prepnúť" z módu sebecká mrcha na láskavý človek. V rodine sme známy tým že sa vždy snažíme robiť svoju prácu dokonale a on je v nejakom zmysle jej projektom... asi

No a potom som tu ja, huba nevymáchaná. Doma ma vždy čaká súdok s prachom a ja dokonca cítim povinnosť ho rozmetať.

Ostávajú už len rodičia, ktorý sa to snažia hasiť za každú cenu.

....

Vianoce sú pre mňa skúškou či sme stále ešte rodina. Vidíme sa už len 2-3 krát do roka. Je to pre mňa meradlom toho či sa ešte vieme zomknúť alebo či sa už len zo zotrvačnosti stretneme na pohrebe.

Ja od ľudí nečakám dokonalosť, pretože proste dokonolaý nie sú. Ale čakám obetavosť jeden pre druhého, kompromis a dobrú náladu, čo sú znakmi rodiny, ktorej sviatkom sú práve vianoce.

PS. nič nevie tak zomknúť ako pekáč jablkového koláča, ktorý určite nejakou zázračnou silou vianoc pritiahol znepriatelené tábory, k jednému plechu. K stolu ešte nie, ale možno nabudúce.