Christmas Story

27. prosince 2012 v 20:54 | lapis
Každoročne sa opakujúci kreťanský zvyk (pôvodne pohanská oslava zimného slnovratu). Má plno prívlastkov zlaté, biele, červené, štastné, veselé, pokojné, horúce, rodinné, brekere, sviatky pokoja a dobrej vôle. Ano je to deň kedy by sa mala vaša celá família zísť. Počúvať vianočné hity o vianočných salonkách. Večer sa naládovať vianočným šalátom a kaprom. Potom sa nekontrolovane vrhnúť na dovtedy demilitarizovanú zónu, vianočný stromček a spustošiť to tam. A už len sumarizovať ako ktoré deti (aj tie veľké) boli počas roka dobré podľa toho čo im nadelil ježiško. Je to taká pekná rutina ktorá sa opakuje každý rok. Len ten útok na ten stromček je čoraz menej a menej živelný. Asi to už má niečo spoločné s tým a že ja a moja sestra už nemáme 5, kedy sme mali tú neprekonateľnú túžbu stále medzi sebou súťažiť. Takže živelný útok na vianočný stromček, pripevnený len dvoma špagátikmi, podnikám už iba ja. No a to už nie je ono :)

Všetko sa mení, dokonca aj ľudia. Lepšie povedané ich charaktery ostávajú nezmenené, len ich chuť zakrývať sa mení časom. Osciluje. Tento rok je to tu na dlhodobom minime. Podľa inštruktážnych videí z amerických ideálnych vianoc by sme mali sedieť spolu a prikladať ruku k dielu. Ono je ale čím ďalej tým ťahšie túto jednotu udržať.

Nie len to že sestrin priateľ je podľa všetkého neonacista, rasista, xenofób a naivka v jednom. Postupne tie jeho alternatívne teórie vývoja ľudstava, cez mimozemskú hadiu civilizáciu až po sionistické spiknutie o ovládnutí ľudstva naládoval sestre do hlavy a naposledy keď som priešiel domov po 10 hodinovej nočnej ceste vlakom my povedal do očí že vlastne holokaust nikdy nebol. Ja len s nemím výrazom na tvári som mu vynadal do najhoršieho čo viem. Na ten hluk prišla sestra, ohriakla ma s tým že to tak naozaj je. Krásny vianočný darček. Ostal som zamrazený z kvality vymytia jej mozgu. Akokeby Osvienčim nebol len 90 km odiaľ kde bývame a akokeby sme tam obaja neboli ... Chlapec už po druhé, na vianoce odo mňa dostal 500 stránkovú monografiu o holokauste. Vždy my len na to sucho odpovie že je to len papier hodiaci sa ako toaleťák, pričom v mp3 prehrávači má pustenú nejakú audio knihu o alternatívnej histórií a o ďalšom konci sveta...

Setru by som predstvil takto. Je staršia ako ja, prvé dieťa v rodine. Mala normálne, bežné detstvo, a otec by sa bol roztrhal keby jej niečo chýbalo. Je to otcova pýcha a veľmi sa v nej vidí. Má vysokú školu a robí si doktorát z ekonómie. A zdalo by sa paradoxné že by ostala s niekým takým ako jej partner. Presné dvôvody sa pochopiteľne nikdy nedozviem, ale je jej jedinným priteľom. Nech to znie akokoľvek romanticky, je to zásadný problém, pretože nemôžete a ani nechcete vidieť svet, svoj vzťah z iného uhla. A ešte drobný detail, chce mať vždy pravdu. Keď odišla na vysokú školu, tak sa aj dostala z dosahu ochranných krídel rodiny a nanešťastie stretla ľudí ktorý ju bodali dozad. A on bol jedinou istotou ktorú vtedy tam mala. Nech je jej partener akýkoľvek debil, toto mu nemôžem zaprieť. Ale i tak pre tú chýbajúcu zložku priateľov, u nej postupne ale iste silnie sindróm vyhorenia. Preto má stále a stále väčší problém "prepnúť" z módu sebecká mrcha na láskavý človek. V rodine sme známy tým že sa vždy snažíme robiť svoju prácu dokonale a on je v nejakom zmysle jej projektom... asi

No a potom som tu ja, huba nevymáchaná. Doma ma vždy čaká súdok s prachom a ja dokonca cítim povinnosť ho rozmetať.

Ostávajú už len rodičia, ktorý sa to snažia hasiť za každú cenu.

....

Vianoce sú pre mňa skúškou či sme stále ešte rodina. Vidíme sa už len 2-3 krát do roka. Je to pre mňa meradlom toho či sa ešte vieme zomknúť alebo či sa už len zo zotrvačnosti stretneme na pohrebe.

Ja od ľudí nečakám dokonalosť, pretože proste dokonolaý nie sú. Ale čakám obetavosť jeden pre druhého, kompromis a dobrú náladu, čo sú znakmi rodiny, ktorej sviatkom sú práve vianoce.

PS. nič nevie tak zomknúť ako pekáč jablkového koláča, ktorý určite nejakou zázračnou silou vianoc pritiahol znepriatelené tábory, k jednému plechu. K stolu ešte nie, ale možno nabudúce.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natas Natas | Web | 27. prosince 2012 v 21:43 | Reagovat

Je stále těžší udržet jednotu? Pravda, jsou věci, které by měli držet spolu, ale ne za každou cenu. Když to nejde, tak to nejde, nutit nikoho nemůžeš

2 KatyRZ KatyRZ | Web | 28. prosince 2012 v 21:30 | Reagovat

Taky jsem se kdysi hádala s blízkými, abych jim "otevřela oči". Nefunguje to :(.

3 all-is-magic all-is-magic | E-mail | Web | 30. prosince 2012 v 17:14 | Reagovat

V některých rodinách je prostě... zmatek. U nás byl taky, všechno to divné dění... ale nakonec u nás Štědrý den dopadl dobře.

Aspoň teda pro mě.

4 altermater altermater | E-mail | 7. července 2013 v 9:26 | Reagovat

Taky jsem byla třetí dítě v rodině, cítila jsem se, a byla odstrčená, při své přecitlivělosti jsem velmi trpěla. Až teď na stará kolena vím, že tak všechno mělo být, že moje matka dělala vše, jak nejlépe uměla. Občas je mi ale velmi smutno. Máte krásné články, budu si je číst dál zase jindy.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama