Červen 2013

Body bifurkácie

27. června 2013 v 22:13 | lapis |  Komentáre
Bod bifurkácie je pojmom z matematickej teórie chaosu. Označuje bod v čase, kedy dovtedy jasne predvídateľný priebeh pokusu začne postupne nadobúdať chaotické chovanie. V onom bode môže pokus prejsť do postupne menej a menej predvídateľných stavov. Kumšt pozorovateľa je v tom predvídať kam sa pokus vydá. Na pokus totiž malilinko vplíva okolie. Pre oko pozorovateľa skoro zanedbateľne, ale v skutočnosti nastáva pravý opak, zmena. A ešte nepríjemnejšie je, že aj keby sme pokus pozorovali roky, nikdy si nemôžeme byť istý čo nastane za okamžik. Môžeme sa iba ako štatisti dívať na doterajší priebeh a sumarizovať kde tie body boli, no predvídať ďalšie moc dobre nejde a vlastne skoro vôbec. Asi by ste aj čakali že niečo takéto komplikované sa môže diať iba v matematike. No ono je to všade, od riadenia obchodovania s cennými papiermi, cez predpovede počasia a až po tie malé ľudské rozhodnutia, ktoré zmenili váš doterajší život. A práve tie rozhodnutia sú niečo čo ma neskonale fascinuje.

Keď som bol dieta, správal som sa ako dieťa, myslel ako dieťa. No keď som dospel detské ilúzie som zahodil a stal som sa mužom. Keď nad tým teraz tak uvažujem nejaké také body v minulosti mám aj ja.

Môj najimtínejší zážitok so smrťou.
Bolo to už hodne dávno, ale pamätám si to ako by to malo byť včera. Ležal som v nemocnici na pooperačnej miestnosti. A okolo mňa ležali pacienti ťažkými úrazmi a on. Skoro skoro mrtvola. Mal totiž rakovinu a bolo nutné mu ju vybrať obličku. Po tom čo ho priviezli zo sálu tak ho napichli na tie všetky pípajúce stroje, ktoré ukazovali že naozaj žije. Nemohol sa celé dni ani len posadiť a preto mal zavedený katéter. Ja som ho mal tiež, len z tým rozdielom že ten môj bol plný moču a ten jeho krvi. Mal zavedené hadičky do tela a určite ho čakalo ešte niekoľko seansí pod skalpelom. Ja som vedľa neho ležal celé dni a bezsené noci. Nedalo sa spať. Tie stroje neustále pípali, a stále mal bolesti. V tej miestnosti v takom stave nebol sám. Bolo ich tam takých viac. Takých za ktorých niečo robil stroj. A on bol na tom tam najhoršie. Dalo by sa povedať že to bol kráľ medzi polomrtvolami. A bol som tam ešte ja. Nie že by som sa tým nejako vystatoval ale paradoxne som bol vetdy veľmi šťastný človek pretože mojím najväčším životným problém v tedy bolo aby sa my nepostavil keď my prišla pekná sestrička vyberať katéter. Ano, raz to už tak bolo, bol som tam ten najšťastnejší, pretože po pár dňoch som bol fit, a oni tam ležali ďalej. Dalo my to ale nezabudnuteľnú lekciu v dosť mladom veku. Takú lekciu že tam určite niekedy skončím a preto nie je čas sa zaoberať blbinami kto bude ďalšia československá superstár, kto vyhrá v hokeji, nacionalizmus. Namiesto toho sa sústrediť na to aby život bol o dosť lepší. Postupne som prestal uvažovať prečo je svet tak krutý a namiestoho som sa začal pítať seba čo som urobil aby bol lepší. Ano, keď chcete nájsť vinníka veľmi často sa stačí pozrieť do zrkadla. Nie že by my to v tej dobe precvaklo a bol zo mňa iný človek, ale začal som uprednostnovať iný štýl života. To bol ten bifurkačný bod, kde možno pre vás zanedbateľný vplyv ma uviedol na úplne inú dráhu.


Moja rodina.
Keď som bol mladý tak toto by som si nikdy nepomyslel. Doma som sa vždy cítil skôr treťoradý. Teraz si to už nemyslím. Prečo? Pretože keď teraz mám nastarosti deti ja mám im čo odovzdať. Vidím to dnes veľmi často. Rodičia namiesto toho aby sa starali o svoje deti tak ich nechajú nech ich vychováva televízor a počítač. Ak ste si nevšimli vyrastá nám tu generácia detí čo je radšej za počítačom než vonku. Možno už patrím do starého železa ale za mojích časov sa predsa trestalo tým že som musel ostať doma a nemohol ísť von. Dnes je to naopak. Ostať doma celé dni a mrskať hry na kompe. Z tohto pohľadu sa znova cítim ako štastný človek. Nie že by my moja maminka bola niekdy rovnocenným oponentom vo filozofických debatách. Nevie kto je to Hawking, netuší čo napísal Froyd a Einstein je pre ňu ťažké sci-fi, a to vôbec body bifurkácie. Toto my nikdy nedala, no dala my viac, šťastné detstvo. Učila sa so mnou, chodla so mnou k doktorovi a vždy si ráno našla čas aby my spravila desiatu. Vtedy to bol pre mňa len krajec chleba, no podaktorí nemali ani to. To to čo som dostal nie je nič veľké. Je to naopak súbor drobností, ktoré stále živia to dieťa vo mne. A mám z čoho rozdávať, či už tým malým, alebo aj tým veľkým keď niekdy zabudnú že aj oni raz boli deťmi.

Sú to drobnosti, pre vás nič neznamenajúce, nezažili ste ich. Ale môj život sa vďaka nim zmenil. Vtedy som ich samozrejme takto nevidel ako vám tu píšem. Len sa to tak okolo mňa prešvihlo a až po rokoch bolo vidieť výsledky.
Život totiž nie je lineárny. I keď sa zdá že všetko je naprostý fakt, všetko je dané a život má jasný záver nie je to tak. Je pravda že každý z nás začína na inej štartovnej čiare. Niekto s obrovským nádskokom v predu niekto s obrovským hendikepom pozadu. No ale nijako nás to neospravedlňuje k tomu aby sme to vzdali a mysleli si že život je priamka ktorá je už dávno vytýčená. Prdlajz.