Červenec 2013

Severský dogmatik.

6. července 2013 v 20:21 | lapis |  Filmy
Hovorí vám niečo meno Thomas Vinterberg ? Pokiaľ ste filmovým fanúšikom a nepoznáte ho, vedzte že sa jedná o severského režiséra (pôvodom z Dánska) ktorý točí filmy tak trochu inak.

Ako inak ? To čo vás na filme hneď prekvapí je že nepoužíva žiadne špeciálne efekty, hudba nie je umelo pridávaná (pokiaľ niekto vo filme naozaj nehrá na klavíri) aby podtrhla celkový výraz scény. Scény nie sú nejako extra nasvetľované a film neobsahuje dokonca žiadne tutovky ako zbrane, vraždy alebo nekonečné akčné scény.

Čo v tom filme teda je ? Paradoxne dej a reálnosť. Jeho filmy sa prvorade sústreďujú na dejovú líniu, ktorá je miestamy tak intenzívna že nepotrebuje hudbu na podfarbenie, stačí jej obyčajné ticho, ktoré je však zdrcujúce. Miestami som musel film "pauznúť" a vydýchať pretože scéna mala takú razanciu ktorú jej Spielberg s Jurským parkom môže len závidieť. Postavy sú výborne napísané a dané téma vystupňované tak že s veľkou úľavou privítate záverečnú katarziu a uvoľnenie napätia pred záverom.
Jeho filmy si zakladajú na reálnosti - žiadne špeciálne efekty, žiadne kulisy a makety, žiaden kryptonit a spidermanová sieť. Z jeho pohľadu je to niečo čo vás odpútava od toho podstatného - od vcítenia sa do situácie. Máte pocit že stojíte práve na scéne. Nedovolí vám vydýchnuť a začať konzumovať, to by bolo práve špatne. Jeho filmy vás nútia myslieť a všetko to pozlátko je len zbytočné rozptyľovanie. No nie ste pritom bez tých efektov nijako ochudený. Prácu s kamerou má zvládnutú bravúrne a stále máte pocit ako by ste na tom mieste boli. Nie je to nejaká fikcia, naopak je to docela reálna situácia na ktorú môžete niekedy naraziť.

Z jeho tvorby vyberám, dva najpodarenejšie kusy.
Je to Winterbergov prvý a dlho sa zdalo že posledný veľký minimalistický film. Jeho ústredným motívom je rodina a snaha udržať rodinu pohromade i keď to už v skutočnosti žiadna rodina nie je. Stačí iba na fazónu pre hosťami. Práve oslava 60. narodenín je miestom kde sa všetko odohraje. Začne to veľmi nenápadne, postupným vykresľovaním postáv.Nájde sa tam azda zo všetkého čo nájdete v iných rodinách, neschopný benjamínek a jeho histerická manželka, histerická dcéra, najstarší do seba uzavretý syn a despotický otec so svojou manželkou. Zo začiatku všetko nasvedčuje tomu, že sa bude jednať o ďalšiu z tých kyslých osláv na ktorej musia byť všetci povinne a držať fazónu i keď to iskrí. Všetko však začne naberať úplne iné obrátky keď najstarší syn dostane čestné slovo za stolom ako prvý blahoželajúci. Pred všetkými hosťami obviní otca že ho a jeho setru otec v mladosti znásilňoval. Pokiaľ by ste čakali že v ten moment niekto zdvyhne telefon a zavolá políciu ste na omyle.


Hon (2012)
Tento film zdieľa podobné téma ale v opačnom garde. Keď v prvom filme sa všetko snažili ututlať tak v tomto sa práveže rozdúcha peklo na základe neistých tvrdení malého dievčatka, ktoré jedným malým klamstvom o tom že má vzťah zo svojim učiteľom v škôlke, zaseje semienko nedôvery ktoré bleskurýchle prerastie na uragán. Takto je hlavný hrdina hneď odsúdený pritom ani netuší kto naňho takéto vážne svedectvo podal. Musí prežuť to trpké poznanie že dovtedy jeden z komunity je v okamžik vydedencom a následne sa tomu musí postaviť a čeliť nenávisti, presudkom a hurúcim hlavám