Červenec 2014

Cesta

16. července 2014 v 1:05 | lapis |  Komentáre
Popravde trvalo my to roky a pritom je znie ako banalita. Spítajte sa hocikoho či je šťastný. Čo vám odpovie ? Niekto odpovie že šťastie hľadá ale stále má smolu. Niekto vôbec o tom nepremýša. Niekto vám bude stoj čo stoj argumentovať že šťastie vlastne neexistuje, že najlepším výchoskom je zomrieť a len zbabelosť je to čo mu bráni vykonakť ten posledný martírsky skutok.

Anthony de Mello to nazval prebúdzaním. Pretože celý náš život žijeme často niekde inde len nie v prítomnosti. Zväzuje nás minulosť a neschoponosť prekonať ju. Namiesto toho aby sme siahli po nových možnostiach snažíme sa zo strachu nerobiť nič a dúfať v status quo. Dúfajúc že čas niečo zmení. No nestáva sa to často. Často ľudia upadajú do bludného kruhu, kde s tým ľudia najprv bojujú, potom prehrávajú, následne akceptujú a potom to začnú brať ako fakt a súčasť svojej osobnosti. To že sú nešťastný.

Všetci vieme že niečo ako ideálny rodič neexistuje. No na druhú stranu práve títo ľudia sa našom živote podpíšu hádam najviac. Neistota a rozvod rodičov v rannom detstve niekedy spôsobuje že dieťa nenaviaže nikdy žiaden ďalší vzťah pretože sa podvedome bojí straty. Moji rodičia našťastie žijú šťastne so sebou až doteraz. No faktom je aj že som od otca nikdy nedostal pochvalu, vyžadoval len exceletný výkon a vôbec na mňa nemal čas. A či chcem či nechcem sa to vo mne doslova otlačilo. Moja prvá slečna ma opustila pretože som jej robil toto isté a pritom som si to vôbec neuvedomoval. Stálo ma roky kým som sa z týchto sračiek dostal a otcovy odpustil. No nikdy mu nezabudnem že ma nechal v tých sračkách bez pomoci. Preto mu viem na rozdiel od mojej staršej sestri, ktorej naopak vo všetkom vyhovel, rovno do očí povedať NIE. Mal som šťastie. Tam kde sa my nedostalo od otca, pomohli moji priatelia a pritom to možno do dnes nevedia. I tak nemôžem tvrdiť že som vyliečený, niekdy ten kostlivec pri neporoznosti z tej skrane vypadne a ľudia diavia kde sa tam vôbec vzal. Od ľudi stále vyžadujem maximum, lenivosť nie je pre mňa argumentom. Ten kľúčový moment zlomu nastal keď som prestal "tlačiť na pilu" a vyžadovať od otca aby my venoval aspoň trocha pozornosti - priznal som si že určité problémy proste nemajú riešenie. Prestal plakať "že svet je zlý" ale položil si tú otázku: "Čo som urobil aby bol lepší?" a posunul som sa inde. U mňa posun znamenal že som si zbalil kufre a odcestoval 800 km a skusil žiť inde. Mohol som sa tak chopiť iných príležiostí a budovať svoje názory, svoje videnie sveta, svoje presvedčenie, záujmy, význam slov, SEBA ktorého som dovtedy tak zanedbával pretože som celú svoju pozornosť sústreďoval na niečo čo sa nedá dosiahnuť. Svet sa postupne z 50 odtieňov šedi stal farebným. Nestal sa tak sám. Vymaľoval som ho postupne - výborný to pocit. Človek žasne že keď zistí že dokáže prekvapiť samého seba, že dokáže žiť aj inak, šťastne.

Som šťastný? odpovedám áno.

Nie je práve o tom hľadanie šťastia? Získať niečo čo vám dobije baterky? Nie to čo vyplňuje svet okolo, to čo vyplňuje to prázdno v nás.

Život každého človeka je cesta k sebe samému. Môžeme sa vzájomne chápať, ale vyložiť si samého seba to môže len každý sám.
Hermann Hesse