Dajte mi jeden pevný bod.

1. listopadu 2015 v 16:10 | lapis |  Komentáre
"Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem celou Zemou.", to hovorieval Archimedes a mal sakra pravdu. Na tuto vetu narazí hádam každý už na základnej škole ale malokedy ostane povšimnutá. V záplave stoviek ďalších ostáva jednou z mnohých a jej podstata okolo nas preveje, ako ranný vánok, pohladí ale v momente je fuč.

Nie som hádam jediný, a vidi to tak hádam skoro každý kto má oči, v hlave nemá zeleninu alebo dobrovoľne nepodstúpil lobotómiu. Západ ako civilizacia pomaly končí. A ta východna moslimská vlastne taktiež. Koniec, šmitec, game over. Nie že by to bola novinka. Nie, my sme si svoju budúcnosť zvolili sami. Áno, je to naš chlieb každodenný, náš životný štýl, ktorý tu žijeme a praktikujeme. Tá bájna civilizácia a jej hodnoty ktoré stáli na titánoch renesansie ako DaVinci, Bacon a ich nasledovnikmi Kopernikom, Kantom, Descartom, Voltairom, Newtonom ktorých tu má každý plné ústa až je div že sa nimi nezadlávý, končí. My sme si sami zvolili vymrieť.

Demografia je odbor štatistiky ktorý sa zaoberá pôrodnosťou a množstvom populácie. Je to v podstate jednoduché. Rok čo rok si zaznamenávam počet novonarodených a zomrelých. Robim to rok čo rok. Táto štatistika v sebe nesie nie len okažitý efekt, koľko sa narodilo minus koľko zomrelo ale ma aj zotrvačnú zložku. To znamená, že ľudia ktorý v súčastnosti žijú môžu mať potomstvo. Problém nastane, keď počet takýchto ľudí klesne pod učitú hranicu. Vtedy má daná krajina veľký malér, nie hneď, nie za 5 rokov, ale 30 až 40 keď sa vymenia generacie tak 2x, pretože už počet žijúcich a aktívnch k reprodukcií bude minimum. Nebude dosť ďalších ďetí. Civilizácia prestane plniť svoju prvú a vlastne jedinú podstatnú úlohu a to je vychovať ďalšiu generáciu. Nastane nevyhnutný kolaps ako sa to stalo už toľko krát v minulosti.

Grécku civilizáciu sme preberali asi v škole všetci. Ich politický systém je základ toho nášho. Pojmy ako demokracia, republika to su všetko krásne pojmy ktoré vznikli práve tam a darilo sa im. Možno ale to čo nevieme, nebolo dobre vysvetlené, nebolo podčiarknuté a zdôraznené, prečo skončili. Mali predsa demokraciu. V čom bol teda ich problém?!! Ako je možné že taký politický systém skolaboval ? Príčin je veľa, jednou z nich bol kult mladosti. Na vrchole ich civilizacie duchom doby bolo užívať si, hromadenie moci a nezmyselné vojny medzi sebou, čoho dôsledkom bol obrovský demografický pokles. Nebolo dosť deti, nebolo dosť následovníkov ktorých by bolo možné vzdelať a ktorí by tie ideály bránili. Svet vtedy nebol práve najbezpečnejšie miesto (a nie je nim ani dnes!), bez vojakov a elity nebol poriadne kto by tento svet bránil. Dôkazom čoho sú aj poznámky vojakov ktorý pri dobývaní Atén nachádzali viac sôch ako obyvateľov.

Úryvok so Sofoklovej poslednej hry Oedipus at Colonus veľmi jasne vyjadruje pocity tej doby - je lepšie sa nenarodiť, alebo ak predsa, mal by človek zomrieť v rannom veku. Tak aspoň unikne životnym kalamitám.

Not to be born is, past all prizing, best; but, when a man hath seen the light, 
this is next best by far, that with all speed he should go thither, whence he hath come.
For when he hath seen youth go by, with its light follies,
what troublous affliction is strange to his lot, what suffering is not therein envy,
factions, strife, battles and slaughters; and, last of all,
age claims him for her own,-age, dispraised, infirm, unsociable,
unfriended, with whom all woe of woe abides.

Keby vas zaujimalo tak najväčšiemu prúseru v Europe v demografickom metrítku čelí Nemecko, ktoré v dohľadnej dobe zasiahne demografický šok. Nájsť čistokrvného árijského nemca bude ako hľadať ihlu v kope sena. Nie že by ich zaplavila vlna migrantov zo sirie, naopak oni ich urgentne potrebuju pretože nebude pracovnych sil ktoré by motor europy hnal ďalej. Merkelova otvorila náruč migrantom nie len z humanitárnych dôvodov.

Motivy upadku su vidieť všade. Prvym z nich je kult smrti, uctivanie minulého, kedy staviame väčšie mauzóleá pre mŕtvych ako domi pre živých. Kult, tradicia, umrele osobnosti. Nedokážeme prekonať mysliennie na minule lepšie časy a pritomnosť nám uniká. Doslova ňou plýtvame. Namiesto aby sme pretvárali hodnoty minulosti na riešenia súčastnosti, ostávame v akomsi tranze. Sme neschopní konať, pretože všetko sa nám zdá zbytočné, upadáme do ťažkej apatie. Zmena aj tak nepride, tak prečo sa snažiť. Prepadneme sebaklamu: "žime si len tu a teraz, užívajme si čo to ide". Upadame do klamenho pocitu že žijeme v nemennom svete a my si musíme uzurpovať čo to ide, kým to este ide. Party hard pokiaľ sa len dá. No nezabúdajme na to že žúrka je síce fajn ale niekto na konci bude musieť ten účet zaplatiť a účet môže byť celkom paradoxný. Vedci predpovedali že vyhynieme na demografický booom, kde všetci umrieme vo vojne o potraviny. Omyl, nám je život tak jedno že radšej ako civilizacia vymrieme, náš počet sa zmenší na tak malý počet že akákoľvek nestabilita nás položí. A nebude to v historií poprvé. Keď bude niekto v jeho pochabosti chcieť vedieť dvôvod prečo toto tu nefunguje a ukazuje pritom prstom že za to určite môžu tí migranti, nech pamätá že tri prsty na jeho ruke ukazuju priamo na neho. To že sa náš vzdušný hrad zrúti je len dôsledkom toho že sme to tak dospustili. Nebol nik kto by tie hodnoty, chránil a posunul ich aby nezostali len prazdnymi rituálmi ako kostoly zívajúce prázdnotou, ako minimálna volebná účasť, ako demografické harakiri.


Zabudli sme na to čo robi ten život tak zaujímavím. Ľudské vzťahy. Degradovali sme ich sme na vec denno-dennej spotreby. Dnes akosi nechce riešiť nik, su akosi dostupné. Skoro ako rohlíky v tescu. Nik už pomaly nevie ako vznikajú ale keď dojdu každý má okolo toho tu najlepšiu pripomienku že prečo. Dnes riešime predsa len podstatné problémy doby ako moc, peniaze, pracu, postavenie no ale to že s detmi netravim vôbec žiaden čas, nas akosi netrapi, som taký otec/matka . Trapi ma že moje deti sa nechcu učiť, že papuľujú, odvrávajú, a keď pridu do puberty je to s nimi na nevydrťžanie. Ja sa ťa ale pítam kedy s nimi stravil čas ? Len tak ty a oni, aby vlastne vedeli kto si aby zistili koho maju mať vlastne radi. Nie, ty si tak vyčerpany z prace že nechaš nech namiesto teba miluje telka. Popova, rockova kurva im je vzorom, tak sa nečuduj že maju take mravy ako pes baskerwilský. Ty si ten cudzinec v ich živote. Keď na to po rokoch prideš tak je už sakra neskoro. Kto vlastne pre nich si ? Žijeme s akýmsi pocitom že vzťahy sú akosi dostupné. Počuvam neustale nareky a srdcervuce spovedi kde sa my dotyčný vyspovedá že neverí v partnerský vzťah a žije v akomsi blude že existuje niečo ako idealny vzťah a svet sa asi proti tebe spikol že ty ho prave nemaš. JA vo vzťahy neverím, JA ich budujem. Da to obrovské množstvo práce ich vybudovať a udržovať. Ako všetko potrebujú čas aby sa utvrdili. Samotná viera v lepšiu budúcnosť nepomôže, i keď je základom všetkého. Čo pomáha je neustála schopnosť analyzovať svoje pády, prispôsobiť sa situáci, problémy prekonávať a nie ich nechať vyhniť. Nie, pri prvej nezhode zabaliť, zahodiť, zadupať a hlavne oklamať samého seba že to tak bolo správne. Poznáte hádam všetci ten moment kedy sa rozpravate s dotyčným a ten nie je vôbec pripraveny aby počul to čo mu chcete zdeliť. Jeho chuť udržať si to čo má, je tak veľká, že sa bojí akokoľvek riskovať aby získal lepší život. Je to taka nekonečná špirála opakovaní tých istých zlozvykov a utužovania svojho sebaklamu, svojho vzdušného zámku, svojej zidealizovanej predstavy, že svet som už poznal, mňa neoklame, naopak ja kontrolujem život, ja budem tu ten vyčuraný. To že nedokážeme prekonávať aj elementárne ľudské spory a volíme tú ľahšiu cestru - úťek, nás akosi netrápi.

Rodina, to je opovrhovaný inštitút dnešnej doby. Nik ju akosi nechce. Sú to predsa starosti, život je predsa tu, nám sa neche viazať. Deti mať dnes v skorom veku je predsa škoda. Treba si užívať kým to ide. Na ne bude čas vždy. To hovoríte na začiatku, potom si nájdete výhovorku že nie je správna doba, však všade je kríza a potom by už človek aj nejako chcel ale ono sa zas prírode moc neche. Že aj aby sa chcelo, v tomto veku ste v praveku boli už pravdepodobne mŕtvy. Tento problem majú hlavne vzdelané ženy. (Tu sa hneď ohradím. Nie som žiaden sexista, utlačovaľ žien, nemám doma harém a myslim si že ľudia by už dávno vybudovali kolóniu na Marse keby sme umožnili ženskej polovici našej populácie lepšie využiť ich vlohy a hlavne mam ich veľmi rád ;) ). Na čo ctená polovica dnes akosi zabúda že sú to budúce matky, ktoré dajú život ďalšej generácií. Nik iny to za nich neurobí. Problém, ktorý vidím ja, že ženy sa nechú stať matkami. A to sa my zdá perverzné. V momente keď sa populacia odmietne reprodukobvať tak je odsúdená k záhube. Rozhovory s takými ženami sú docela frustrujúce. Absolútne nemajú k rodičovstvu vzťah. Nič. Nada. Pod slovami praca, škola, vzdelanie, knihy, alkohol, sex, planovanie buducnosti toho vedia nahovoriť kvantá ale keď sa prejde na temu deti ako keby ste povedali tu najhoršiu nadavku, skoro okamžite ste nepriateľ slobody a kultu mládí.
Videl som aj pripad kde žena porodila dieťaťa a neprijala ho. Naivne si myslela že sa bude baviť ďalej, len ten uzliček vykalov akosi moc plakal..... Dalo obrovské množstvo úsilia aby toho zhíralého zasrana (novopečenú matku) naučili nebiť krkavcom ale matkou. Ako sa ale hovorí, ľudia vám nemôžu dať to čo sami predtým nedostali. Tento stav nie je zaležitosťou tohto roku, nie je to preto, že je to teraz moderné, je to skôr problém ktorý tú máme dlho a teraz len eskaluje. Žneme to čo sme si zasiali roky predtym, teda nezasiali. Ako si ma človek predstaviť rodinny život keď žiaden pekný rodinny život nezažil ?
Nie že by rodiny fungovali moc predtym, surovci sa našli všade. No život bol iný, pomalší. Ľudia vačšinou mali farmu a ich deti im tam pomáhali. Mať veľa detí znamenalo mať veľa pomocných rúk, tiež ich aj hodne zomrelo kým sa stali dospelými. Moc sa necestovalo a skoro s určitosťou si vedel že budeš pochovaný 50 m odtade kde si sa narodil. Nie moc zaujimavý život ale človek vedel kam má smerovať. Deti a žena do kostola a on do krčmi. Znie to uboho ale mal si cieľ večný život v pánu bohu, mal si svoju rolu, svoje miesto. Spítajte sa vašej babičky aký život viedla ich mama, ich babi a zistite ten obrovský rozdiel.
Dnes žije viac ako dve tretiny obyvateľov Európy v mestách. Jazdiť do práce stovky kilometrov denne je bežné. Odsťahovať sa za prácou na iny kontinent je pomaly snom každého cieľavedomého človeka. Jeho pôsobisko je zrazu celý svet. Oj pekna to idea no čo je jej dôsledkom, si doma všade a nikde, ale ťažko sa toto niekomu vysvetľuje kto to nezažil. Na koho doma čaká pekáč buchiet a je mu to málo.

Obcene tu chýba také to prečo. Prečo žiť. Prečo sa snažiť ? Ma to hodne spoločné s prechodom na sekularny spôsob života. Dalo by sa povedať že to že pre väčšinu v Europe prestalo existovať nebíčko a tým aj dôvod prečo sa snažiť je fuč. Tento sebaklam, viera v boha je tak učinný. Jedinný štát na svete ktorý nemá problém s demografiou je USA a skúste hádať prečo :) Určite preto že sa viac modlia :D Nie, pretože nestratili svoj cieľ. Boh a spasenie je jednou z odpovedí, jeden z cieľov. V Európe akosi ostávame v domnnení že žiaden nepotrebujeme. Opak je pravdou ...
Hitom dnešného dňa sú ľudia ktorých ja nazývam "bludní holanďania" - veľmi vnimavy ľudia, ľudia ktorý "VIDIA" svet okolo seba, naši najchytrejší, crème de la crème, a predsa stratili cieľ svojej cesty. Len tak si plávajú bez cieľa a využívajú situácie ktoré im poskytne náhoda. Existuje ich veľa druhov, tí ktorý sa stratili len nedávno, ale aj tí ktorý už plávajú bez cieľa celé dekády. Taký praví morskí piráti. Na nich pozor sú totiž docela nebezpeční. Keď tí prvý vám poďakujú za záchranu tak ti druhí s vami budú bojovať a sú schopní aj ublížiť pretože za ten čas si paradoxne vybudovali predstavu že cieľ nie je, že pevnina nemôže pre nich existovať. To je ich cieľ a vy sa im ho snažíte zobrať. Sú s nimi zaujímavé debaty ale skončia práve na tejto méte kde je na nich jasne vidieť ich neschopnosť sa zmeniť a adaptovať sa. Ega veľkosti katedrály ktoré si za tú dobu vybudovali sa budú stoj čo stoj brániť aby uchránili ždibec tej svojej pravdy pričom možno občas vnútorne pochybujú, ale ozaj iba občas. Naučili sa totiž základné pravidlo klamania. Na to aby si mohol dobre oklamť tých druhých musíš najprv prefektne oklamať samého seba. Na druhú stranu vidim ich potencial, vidim ich obrovské možnosti ktoré by s nim mohli dokázať ale radšej nimi plyvajú. Slovko márnosť ma vždy napadá. Nájdu si vždy tisíc dôvodov prečo nie. Prečo nespievať, prečo nemaľovať, netvoriť. 100% odvar dekadencie.


--------------------------


Možno odpoveď je pred našimi očami len my ju nevidime. Lepšie povedane vzvikli sme sa už nedivať. Ako malého ma fascinovali a aj dnes občas len tak zastanem a pre počudovanie okoloiducich otočím hlavu hore a čumím tupo na mesiac a hviezdy ak sú nejaké vidieť. Vždy ma ten pohľad dojme. Vždy si totiž uvedomim aky sme malý, aká sme smeť v tom celom orchestri planét a ako si vždy predstavujeme že tento vesmír bol vytvorený práve pre nás. Že sme stredobodom všetkého. Vôbec ale nepodceňujte silu tohto sebaklamu, ešte aj dnes používame vetné spojenia: slnko vychádza a zapadá, aj keď dávno vieme že naopak my sa okolo neho točíme. To bol jeden drobný príklad z tisica ako nám naša pohodlnosť bráni prijať realitu, pre mnohých tak neznesiteľnú, že nie sme stredobodom všetkého. Na naších sebaklamoch sme si vybudovali všetky teologické systémy, na ktorých stoja práve tie morálne pravidlá ktoré nás stoj čo stoj uisťujú že predsa to tu musí mať nejaký zmysel aj keď žiadnen v skutočnosti nie je, žiaden osud nam nebol nikym predpisany. Čo ale potom ?

(fotka urobená Voyagerom1 z dialky 6 miliard kilometrov od zeme. Sme tam nič iné len jeden svetlomodrý pixel.)

Potom tu ostavame len my. My sme strážcovia svojho osudu a len my davame cieľ nášmu životu.
Historia obsahuje veľa momentov kedy sme sa ocitli na hranici svojich limitov a prišiel aj čas kedy sme ich dokkazali prekonať, zistili sme že zem nie je doska, naučili sme sa lietať aj keď nemáme krídla, naučili sme sa obehnúť zem za 1 deň, pristáli sme na mesiaci aj keď tam nie je čo dýchať. Historia je plná prekonávania našich vlastných limitov a aj zistení že tieto limity sú len v naších hlavách, tak ako aj riešenia ktoré ich môžu prekonať.

Človek je v prvom rade objaviteľ, to je jeho hybný motor, hybná sila. Každý nový poznatok ktorý pritom získal mu pomohol pri prekonávaní svojich limitov, adaptovať sa na novú situáciu. Od prvých krokov v Afrike po prvé kroky na mesiaci a čaká na nás ešte Mars, ďalšie planéty našej slnečnej sústavy a taktež všetko to čo je za ňou, že vraj nekonečný vesmír. Stále je čo objavovať, stále je kam posúvať naše limity, meniť svoj pohľad na seba a okolie a lepšie sa prispôsobiť.

Ako hovoril Archimedes všetko sa mení, nemennosť veci v našom okoli je len našou iluziou. Je na nas prispôsobiť sa, adaptovať sa. Pokiaľ to nevieme sami nevadi, nahradi nás niekto iný. Pokiaľ to nevieme ako spoločnosť vyhubíme sa. Pokiaľ narážame na naše limity nevadí. Pokiaľ nie sme schopní sami limity prekonať, predajme tento sen ďalším. Možno tí ďalší už budú mať také možnosti o akých sa nám ani nesnívalo. Beda nám pokiaľ nevychováme ďalšiu generáciu, beda nám pokiaľ nebudú mať sny, v tom momente ich totiž zachváti najhriešnejší ľuský poklesok a to je odpor k pravde ktorá ich karhá a ukazuje im ich chyby.


We make our wolrd significant by courage of our questions and by depth of our answeres.
Carl Sagan
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pražský poděs Pražský poděs | E-mail | Web | 25. listopadu 2015 v 11:46 | Reagovat

Omezovat se na rodinu je poněkud omezené. Nikdy jsem to nechápala. Tak asi proto to tak funguje. Asi to nechápe víc lidí, než jenom já. Je to přirozenej pokrok, neni to špatně. Lidstvo vymře. Jupí.

2 Lapis Lapis | Web | 28. listopadu 2015 v 12:49 | Reagovat

[1]: Ja mam u teba pocit, ze neustale zazivas rodinu ktora nefunguje a na zaklade tych zlych skusenosti si sa k tejto teme uzavrela. Nie si prva ani posledna zena ktora mi to takto hovori. Ste vsetky rozlicne ale mate jednu spolocnu crtu. Nemate sny a to sa my zda strasne.... Kazdy den je ale novy den, novy zaciatok. Kazda skusenost je dobra pokial sa z nej poucis. Vies casto ked som si neveril a upadal do tej nekonecnej spiraly opakovania tych istych chyb tak nakoniec co my pomohlo bolo rozsirit si obzory,  spoznat inych ludi, ine cesty zivotom. Obohatilo ma to natolko ze dokazem prekonat problemy na ktorych by som predtym stroskotal. Uprimne tesim sa na ten den kedy si najdes niekoho kto ta nebude nicit, kto ti bude oporou, kto ti ukaze farby v tvojom ciernobielom svete.

3 Pražský poděs Pražský poděs | E-mail | Web | 28. listopadu 2015 v 14:26 | Reagovat

[2]: právě proto je omezit se na rodinu omezený. Člověk se přece musí realizovat sám za sebe na kořenech, co jsou na dobrym základě a už je jedno, jestli ten základ je rodina nebo skupinkna bezdomovců, když povede k jeho spokojenosti, ne?
Lol, sny? Tak to ses zrovna trefil opravdu vedle. Zatim se mi všechny plní. Teda poslední dobou mam pocit. Otázka je, co budu řikat na přijímačkách na vejšku olol. Jak jako...najdu někoho? Člověk přece musí bejt jenom sám se sebou. Nebudu už hledat nikoho, nikdo mi nebude oporou, co jsem si představovala. Předevšim ne chlapi. Mam lidi ráda, mam kamarády, se kterýma žiju a funguju, miluju je, ale hlavní je mít sám sebe.

4 lapis lapis | Web | 28. listopadu 2015 v 19:03 | Reagovat

[3]:Pokial su tie vztahy pravdive, tak len dobre pre teba.... ale nemam taky pocit, davno by ta totiz "nakopli" na inu cestu. Ale nebudem ti tu vyvracat co si myslil, takato zmena musi prist od teba. Len z toho co si pisala na tvojom blogu mal som vzdy pocit ze to co zijes je jedno velke divadlo, kde jeden pozer hladi toho druheho. Vzdusne zamky ktore sa zakonite rozpadnu, ked zafuka silnejsi vietor.

5 Anidea Anidea | E-mail | Web | 3. března 2016 v 11:47 | Reagovat

[4]: Vyrosla jsem za komoušů s hrozbou jaderné války nad hlavou - komanč si dal záležet, abychom na to nezapomínali - a myslela jsem si, že mít děti je holý nesmysl. Přeci je nepřivedu na svět jen proto, aby zahynuly. Pak mi odlehlo a měla jsem syna, těsně po revoluci. A pak se mi začal svět líbit a začala jsem mu věřit a po čase jsem měla ještě dceru. A teď si znovu myslím, že byla chyba mít děti, že jsem je přivedla na svět, aby v budoucnu strádaly a zahynuly... Takový mám teď pocit z existence.

6 Ďábelská Victoria Ďábelská Victoria | Web | 3. března 2016 v 17:10 | Reagovat

Nádherný blog...:)

7 Lapis Lapis | Web | 4. března 2016 v 21:07 | Reagovat

[5]: Uvazovat takto o buducnosti ti neprinesie nic iba to ze budes mrzuta, zatrpkunuta a budes zabijat pohladom :) Ludia sa mali horsie nez my a predsa sa dokazali z toho dostat pokial mali ciel ktory nasledovali. Cloveku sa hned lepsie tiahne kara, nech je akokolvek tazka, ked vie kam ...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama